Hned u prvního tématu máme se shodným počtem bodů hned dva vítěze! No nezasloužili si to?
Fialová kytica – Nylien4 Danees
Kytica fialiek. Tú jej dal na začiatku.
Stála v bielych šatách zafúľaných od hliny, keď k nej prišiel chlapec od susedov a podal jej fialovú kytičku. Jamky v lícach prezradili jej radosť, keď sa prepadli dovnútra, uvoľnujúc cestu prvej detskej náklonnosti.
S plynúcim časom rástli nielen ich telá a mysle, ale tiež ich vzťah. Rástol aj počet fialových kytíc, čo od neho dostala. Už nikdy to však neboli fialky – tých pár nešikovne odtrhnutých, s rôznou dĺžkou stonky, dostala len vtedy, keď ju tak prvýkrát nesmelo pozval na spoločnú hru. Namiesto toho to boli zvončeky, hyacinty, gladioly a dokonca aj orgován s jeho sladkou vôňou sa objavil v zovretí jej prstov. Z akéhokoľvek fialového kvetu spravil kyticu pre ňu.
Iba raz, keď boli ešte veľmi mladí, jej pomedzi to priniesol červené ruže. Potešilo ju to, no videl jemné sklamanie v slabom zovretí, ktorým si ich od neho prebrala.
"Sú krásne, naozaj," ubezpečovala ho vtedy. No odbiť sa nedal a tak nakoniec ospravedlňujúco dodala: "Najradšej mám fialové kvety. Nie je nič krajšie ako tá farba. Je ako stelesnenie mágie. Taká vzácna a taká čarovná."
Bola si už vtedy vedomá toho, že ju nevidela vždy týmto spôsobom. Až potom ako v ruke držala malé fialky prepadla jej čaru a nechcela držať žiadnu inú. A tak to boli fialové kytice, čo ich sprevádzali životom. Boli s nimi pri ich prvej hre, pri prvom držaní sa za ruky aj pri prvej puse.
Vlčí bôb kvitnúci uňho na dvore symbolizoval chvíľu, kedy sa stal jej útočiskom. U nej doma to nikdy nebolo s rodičmi dobré a on o tom vedel, pretože to už odmala počul. Všetok ten krik a hádky. Postupom času, keď vyrástli natoľko, aby mohla rozhodovať o svojom čase, začala ho tráviť radšej uňho. Vtedy prvýkrát preskočila plot a on ju zachytil na jeho druhej strane. Sedeli vzadu na lavičke, aby nepočuli dianie u nej doma, spievali si obľúbené melódie a on jej zatiaľ zbieral ďalšiu fialovú kyticu.
Fialové kytice boli na ich prvom rande a vôňa levandule opantávala ich zmysly aj pri prvom bozku. Boli tam vtedy, keď spolu varili prvý spoločný obed aj išli na prvý spoločný výlet – vtedy to bola kytička z materinej dúšky, ktorú pre ňu nazbieral na lúke, kým ona naháňala motýľa. Každý čaj z nej odvtedy pripomínal ten letný deň. Tú jemnú vôňu byliniek a jeho horúceho tela.
Kytica zvončekov jej zase robila spoločnosť v deň, keď po jednom z nich zľakla ťukala prstom a cítila zvláštnu ťažobu, pretože si uvedomila, aký je pre ňu dôležitý a ako ťažko by sa jej žilo, keby zo života zmizne on aj jeho fialové kytice. Bol jej neustálym spoločníkom ešte z časov, kedy boli ich tváre detsky guľaté, jej oporou aj jej najlepším priateľom. A teraz už aj jej partnerom a nedokázala si predstaviť, že by životom kráčala bez neho. Boli čerstvo dospelí a mohli konečne začať svoju spoločnú cestu. Začala si preto odvtedy všetky kytice uchovávať. Niektoré usušila, iné vylisovala medzi zaprášenými väzbami ťažkých kníh. Akoby sa tým mala ubezpečiť, že tak nikdy nezmiznú ani ony, ani on.
Nakoniec to však nepomohlo.
Fialová orchidea na nemocničnom stole od niekoho iného tam bola vtedy, keď ho držala za ruku a cítila ako jeho pulz ustal. Sestričky ju odtlačili, kým sa ho pokúšali oživiť a po neúspechu iba z diaľky tupo sledovala jeho rodinu, čo obkolesila jeho posteľ a zakryla tak už mŕtve telo. Jediné, čo dokázala vnímať, bola tá fialová farba kvetu, čo žiarila oproti bielej stene a stala sa tak v ten deň pre ňu symbolom smrti. Aj jej vlastnej, pretože tam niečo zomrelo spolu s ním.
