Zde máme dokonce tři vítězky. Všechny o průměru pěti bodů.
Odpočet - Nylien4 Danees
Tik tak.
Ozval sa prvý zvuk hodín, ktorý začal odpočítavať čas. Plynutie storočí, rodenie detí, čas do ďalšieho stretnutia milencov aj pád kráľov. Všetko prebiehalo za tohto konštantného zvuku niekde v pozadí. Zaryl sa ľuďom do podvedomia. Niekedy nevnímali, že ho počujú, ale vždy im niekde vzadu v mysli tikali hodiny a odpočítavali všetko, každú jednu udalosť, život aj smrť.
Tik tak.
Ich dunivé odbíjanie sa ozývalo mestami aj kráľovstvami, znelo medzi pobožnými aj pohanmi, budilo ranné vtáčatá aj sprevádzalo nočné sovy, keď ich odbíjanie znelo prázdnymi ulicami, zatiaľ čo zlodeji a opilci a dobrodruhovia zdvíhali hlavy za tým zvukom.
Tik tak.
Sledoval doktor ručičku hodín, keď určoval čas smrti a iný doktor, keď zapisoval čas narodenia. Mladí zaľúbenci odpočítavali čas, kedy sa budú musieť oddeliť a ľudia so zlomeným srdcom pri fľaške vodky pozerali, koľko času teraz musia dožiť bez toho druhého.
Tik tak.
Kričali ľudia, keď ručička prešla do nového dňa a nového roka a šampanské sa lialo a hrdlá kričali a telá tancovali a obloha sa rozžiarila ohňostrojmi. Nový rok, nové možnosti, nové nádeje, nové tragédie. A ručičky sa nedotknuto hýbali, nerozlišujúc dni a noci, roky a storočia, iba poslušne oznamovali ich plynutie.
Tik tak.
Utekali deti so zvonením zo školy a iní odchádzali z práce a na druhý deň, keď zvonili budíky, sa ponáhľali zase späť. Ponáhľali sa zo stretnutí a ponáhľali sa preč, ponáhľali sa stihnúť jednu vec za druhou a ponáhľali sa byť sami alebo byť s niekým a ponáhľali sa a ponáhľali a hodiny tikali a oni sa zaujímali iba čo ďalšie musia ešte stihnúť.
Tik tak.
Znelo za kuchynským stolom, kým matky robili večeru a otcovia čítali noviny. Deti dospievali a rodičia starli a tá kuchyňa bola stále rovnaká a tie hodiny stále vydávali ten istý zvuk. Vyzeralo to, akoby sa nič nemenilo, akoby tu mali byť večne, ale plynuli sekundy a minúty a dni a mesiace a roky a hodiny tikali. A ľudí prepadla nostalgia, keď zavítali späť domov po rokoch a pozerali na to známe zariadenie a na stene tikal ten známy zvuk a rodičia tam už neboli.
Tik tak.
Znelo po stáročia a znelo vo vnútri ľudí a znelo svetom a každým dňom a každou sekundou. Konštantný zvuk, pripomínajúci ľuďom, že čas je krátky a že čas plynie a že koniec sa blíži. Stále tam niekde v pozadí a často ho prestali vnímať, rovnako ako prestali vnímať to, čo znamená.
Tik tak.
Znelo keď horeli lesy, keď náboje zabíjali ľudí, keď sa topili ľadovce a vymierali druhy, keď pandémie ovládli svet a keď zem a oceány zostali prázdne. Až teraz ľudia pozerali na hodiny a na dni a uvedomovali si to tikanie, ktoré odrazu znelo všade, na každom kroku a nechápali ako ho mohli doteraz nepočuť, ako mohli nevnímať čo znamená, ako si nikdy nevážili čas, keď im ho ručičky neustále odpočítavali v pozadí. Nepočúvali ho a nevážili si ho a ponáhľali sa toľko, až bolo neskoro a čas sa už vrátiť nedal.
Tik Tak.
Zaznelo naposledy a potom zostalo ticho. Ručičkové hodiny plne nahradili tie digitálne, ktoré boli ako upokojujúce morfium. Žiadne tikanie, žiadne odpočítavanie, len vecné ukazovanie času. Čas stratil hodnotu a ľuďom v pozadí neznelo žiadne tikanie na to, aby si uvedomili, že plynie a že niečo sa blíži – možno iba noc, možno ráno, možno návšteva a možno smrť.
