Niečo si praj - Nylien4 Danees
Priania majú moc.
To boli slová, ktoré jej hovorievala jej stará mama, ešte ako malému dievčatku, keď spolu čítali rozprávky. Vždy jej tá veta prišla práve taká - čarovná, patriaca do sveta, kde lietali pegasovia a kvitli svietiace kvety, kde vo vežiach žili zakliate princezné a poklady strážili draci. Vtedy tomu verila. Že ak si bude dostatočne silno priať, veci sa splnia. Že sa tiež môže stať princeznou, že jej najlepší priateľ môže byť jednorožec a že ak dostatočne vysoko vyskočí, môže vzlietnuť.
Boli to detské myšlienky, a nakoniec prišiel deň, kedy ako každý pochopila, že tu priania nefungujú. Že si nestačí vždy niečo priať, že to má svoje zákony. Že niektoré veci skutočnými byť nemôžu alebo nie sú, že sú hranice, za ktoré moc prianí nesiaha. To bol prvý kúsok dospelosti, ktorý sa do nej vkradol a vzal jej niečo z viery v priania.
Priania majú moc.
Hovorila jej stará mama, aj keď už bola väčšia, na rozprávky neverila, ale pomedzi všetko to učenie sa do školy, len plné papiere prázdnych vecí, si po nociach čítala knihy. Teraz ich už čítala sama a ešte stále utekala do ich nereálnych svetov. Teraz si priala, aby mohla byť ako hrdinka v nich, silná a s mečom, drak už by nebol niečo čo musí nejaký princ zdolať, ale jej spoločník, ktorým by pálila zlé armády. Priala si, aby radšej bojovala za svoju ríšu alebo kráľovnú, po boku elfov a trpaslíkov, než sedela celé dni v izbe a snažila sa zapamätať si veci, ktoré ju nezaujímali. Šedé a studené rána, kedy stála a čakala na autobus, si priala, aby bola radšej v jednej z krajín ktoré neexistovali, aby mala väčší zmysel vo svojich dňoch než toto.
Ani tie priania sa jej nikdy nesplnili, aj keď vtedy už vedela, že sú márne, a tak bola prinútená plne sa zmieriť s realitou. Tak, že sa vzdala aj týchto nesplniteľných prianí, dospela o niečo viac a stratila ďalší kúsok zo svojej viery v tie slová.
Priania majú moc.
Hovorila jej stará mama, keď jej už ako dospelá chodila rozprávať o svojich plánoch. O chlapcovi, ktorého spoznala, o škole, v ktorej sa jej darilo a ktorú končila, o svojej budúcej kariére a krajinách, ktoré precestuje. Jej priania sa už týkali tohto sveta a ona sa na starú mamu usmievala, pretože mala pocit, že tým slovám konečne chápe. Že si konečne nepriala nemožné, že si priala veci reálne a splniteľné a teraz svoju moc môžu ukázať. Teraz v ne naozaj verila a teraz už správne.
Priania majú moc.
Opakovala jej stará mama a už s trasúcou sa rukou zotierala slzy z jej tváre, keď za ňou prišla so zlomeným srdcom a nechcela veriť ničomu a nikomu. Nikdy si nepriala nič viac, ani byť princeznou ani tou hrdinkou, ako túto jednu reálnu vec, byť s ním, ktorá bola tak blízko a tak splniteľná a priania sa jej aj tak otočili chrbtom. Všetky jej najväčšie priania aj teraz zostávali stále iba prianiami, ničím viac.
Priania nemajú moc.
Hovorila ona sama a plakala nad truhlou svojej starej mamy. Jej kariéra nevyšla, nič z vysnívaných krajín nevidela a jej srdce bolo znovu zlomené a ona mala pocit, že už nikdy nedokáže dať novú šancu. Nebola princeznou, nebola hrdinkou a nebola ani tým, čím chcela byť v realite, keď ju konečne prijala. Priania nefungovali. Bol len život, škodoradostný ako vždy, ktoré každé jej ďalšie prianie vysmial. Bol len život a veci, ktoré si vydrela tvrdo a často ju stáli veľa, žiadne priania ju k ním neviedli. Už to s nimi vzdala, už od nich nič nechcela.
Priania nemajú moc.
Opakovala si po celé roky, aby zadusila každú novú nádej, čo sa v nej objavila. Prišla si prázdna, pretĺkajúca sa životom. Bez túžob, bez fantázie, snažila sa brať realitu minútu po minúte, tak ako prišla a pomaly ju to zabíjalo. Načo tu bola?
Priania majú moc.
Usmievala sa na ňu jej stará mama zo sna, keď ju znovu hladila po líci a rozprávala: „Ich moc nie je sa zhmotniť, ich mocou je to, že sú a že na nich musíš pracovať. Ich moc je to, že máš o čom snívať, za čím ísť. Ich moc je to, že ťa ženú vpred a ak aj jedno nevyjde, bude tam ďalšie a ďalšie. A niektoré sa splnia a niektoré nie, a niektoré inak ako sme mysleli a iné sa splnia bez toho, aby sme vedeli, že sme po nich vôbec túžili. Moc prianí nie je sa splniť, ani to nie je ich úlohou. Ich sila je len v ich existencii, pretože kým existujú priania, existuje budúcnosť a existuje vôľa žiť. A ty si svoje priania stratila a tak si stratila s nimi aj celý zmysel existencie."
„Ja chcem znovu žiť, babi. Čo mám robiť?" Natiahla ruku za jej miznúcou podobou.
Stará mama sa usmiala.
„Niečo si praj."
