Známa neznáma - Nylien4 Danees
Tichá hudba v kaviarni mu pomáhala sústrediť sa na písanie. Pravidelné ťukanie do klávesnice ho upokojovalo a tešil sa zo svojej produktivity. Bol to už nejaký čas, odkedy sa mu podarilo spájať slová do viet.
Kým však teraz pil kávu a opretý do stoličky pozoroval okolie, spočinul mu zrak na osamelom dievčati za stolom. Jej vlasy svietili do okolia svojou modrou farbou. Mala ich krátke po bradu a celá jej tvár bola veľmi jemná – malý nos, veľké tmavé oči, úzke pery. Vytvorilo to kombináciu, ktorá ho na chvíľu očarila natoľko, že vošla do jeho predstáv a pomohla mu vytvoriť začiatok príbehu.
Keď v ten večer skončil, spokojne sa natiahol. Dievča tam ešte stále bolo. Zachytil jej pohľad a usmial sa. Nechal na stole pri odchode nejaké drobné navyše a keď prechádzal okolo jej stola, prehodil: „Pomohli ste mi sa znovu rozpísať. Nabudúce Vám tú kávu zaplatím."
„Taká ponuka sa nedá odmietnuť," uklonila sa hravo hlavou a vyprevadila ho pohľadom.
***
O niekoľko dní neskôr sedel v kaviarni a pokračoval v písaní. Dážď vonku dokazoval svoju vládu neutíchajúcim bubnovaním a jeho trochu boleli kosti. Už boli nejaký čas zahojené, ale v takomto počasí sa bolesť občas stále ozývala. Masíroval si stehno a trochu sa mračil sústredením, ako hľadel do svojich zapísaných strán.
Zvonček na dverách sa ozval, keď niekto vošiel dovnútra a on automaticky zdvihol hlavu. K stolu sa usadilo dievča s modrými vlasmi, ktoré sa trochu otriaslo od zimy a usmialo, keď zachytilo jeho pohľad. Zmätene na ňu hľadel. Nielen že mu bola známa, ale aj dievča v jeho príbehu malo modré vlasy. A jej tvár bola opísaná presne rovnako. Bolo to, akoby vyšla z jeho knihy. Na chvíľu mu to zatočilo realitou a tak od nej odtrhol zrak a radšej sa napil kávy.
Prišlo mu to ako zázrak, že je jeho vymyslené dievča skutočné. Bol však vždy ostýchavý a tak za celý čas nenabral odvahu ísť za ňou. Až keď si zbalil veci, pristavil sa pri jej stole. „Vyzeráte úplne ako dievča z môjho príbehu. Dáte mi možnosť Vás spoznať aj naozaj?"
„Veľmi rada," kývla mu hlavou a to gesto mu prišlo zvláštne známe.
„Nabudúce, keď sa stretneme, Vás pozývam na kávu," odvetil, než sa rozlúčil a vyšiel von do tmy a dažďa.
Chvíľu za ním hľadela, po úsmeve už ani stopy.
***
„To čo vždy?" spýtala sa ho čašníčka s úsmevom a on prikývol, kým rozkladal svoje veci pri svojom obvyklom stole. V tejto kaviarni sa mu písalo najlepšie. A niečo ho sem lákalo, niečo, na čo si nikdy nevedel spomenúť ani to pomenovať.
Aj teraz sa rozložil pri káve a otvorenom notebooku. Príbeh modrovlasého dievčata sa blížil ku koncu a jemu to bolo ľúto. Cítil sa s ňou zvláštne blízky.
Preto mu srdce na chvíľu zovrelo a zalial ho neurčitý nával pocitov, keď ju odrazu uvidel ako sedí za stolom. Pri pohľade do tmavých oči toho reálneho dievčaťa ho zalialo teplo. Tá neznáma vyzeralo veľmi známo – pripísal to tomu, ako veľmi sa podobala na dievča v jeho príbehu. Toto skutočné však nepoznal a chcel to zmeniť. Preto keď odchádzal, pozval ju na kávu. Veril, že sa tu znovu stretnú.
***
Sledovala ako zmizol v tme vonku tak ako každý večer. Po tom, čo ju pozval na kávu ako každý večer. A ako vždy, keď sa zobudí, zabudne aj na to aj na ňu.
On pre ňu bol jej životom. Ona preňho len známou neznámou.
Po tej osudnej noci a nehode stratil pamäť. Na radosť všetkých sa mu však začala vracať a spomenul si na všetko – okrem nej. Čakala, že sa to napraví, ale nič také sa nestalo. Doktor to prisúdil traume – keď ju videl vážne zranenú vedľa seba, traumatizovalo ho to natoľko, že jeho mozog tú spomienku chcel vylúčiť. No vylúčil aj všetky ostatné spomienky na ňu.
S jeho rodinou aj doktormi sa zhodli, že najlepšie bude, ak ho nechá ísť. Žil normálny a plnohodnotný život. Jediné čo jeho pamäť nedokázala udržať, bola ona. Tak mu mala uvoľniť miesto, aby si ju zaplnil niekým iným.
Nič nebolo boľavejšie. Zatiaľ, než odíde úplne, však našla aspoň tento kompromis – odkedy ho tu prvýkrát náhodne stretla a on ju pozval na kávu, už dávno zadupala svoju nádej, že by si to na druhý deň mohol pamätať. Boli spolu zaseknutí v tomto ich prvom zoznámení sa a ju to zabíjalo – dokola zažívať tú nádej, že možno spolu raz naozaj budú piť kávu. No chodila sem znovu a znovu ako feťák po dávku.
Teraz už mala veci zbalené a bývanie zariadené inde. Dnes sa prišla rozlúčiť. Chcela naposledy vidieť ten očarený pohľad v jeho očiach a snívať o tom, že jedného dňa by znovu mohla byť aj ona jeho životom. Vedela však, že zostane len známou neznámou.
Zaplatila za kávu, odišla a už sa nikdy viac nevrátila. A on si nikdy nespomenul.
