Without you

17 •Ex boyfriends and silly words•

Poznáte ten pocit, keď vám telom prechádza chladný mráz a ohnivé pálenie v ten istý okamich? Keď sa vám v hlave vynoria všetky spomienky a prakticky všetko to, čo sa spojuje s jednou osobou? A to všetko len jedným jenoduchým vyslovením jeho mena.

Hlavou sa mi, ako keby prehnal hurikán, silný a nezničiteľný, zarážajúc ma na zem, keď sa mi neznesiteľne zatočila hlava. Moja ruka ihneď nahmatala kuchynský pult za mnou, chytajúc sa ho pevne. Snažila som sa normálne dýchať, ale každý môj nádych zlyhával. Nie! Nie, nie teraz! Teraz to na mňa prísť nesmelo.

"Zlatko, si v poriadku? Nejako si zbledla." spýtala sa ma teta, pričom ku mne spravila krok. Asi si konečne všimla, že mi nie je najlepšie.

"Len sa mi..." zadrhol sa mi dych. Teta sa na mňa vystrašene pozrela, keď si všimla môjho zúfalého vyrazu, za ktorým sa skrývala snaha zahnať niečo, čo som nechcela, aby bolo odhalené.

"Rose, ty nevyzeráš dobre." povedala teta, skúmajúc ma svojimi očami.

"Len sa mi zakrútila hlava." dostala som zo seba pomerne dosť rýchlo, až som sa obávala, že ma teta nezapočula.

"Poď. Sadneš si." povedala mierne. Potom som sa z jej pomocou presunula k stolu a sadla si na jednu zo stoličiek.

"Čo tu robil Matt?" spýtala som sa jej, snažiac sa znieť nie príliš odporne. Nešlo mi do hlavy, čo by tu tak mohol chcieť. Nevidela som ho už niekoľko rokov a neplánovala som ho vidieť ešte niekoľko rokov. Proste som s ním nechcela nič mať.

Teta sa posadila vedľa mňa, chytajúc ma za ruku a jemne mi prechádzala svojimi prstami po predlaktí až k chrbtu ruky - presne ako moja mama, keď mi bolo nevoľno. Bez toho, aby som si to uvedomila, sa na mojej tvári objavil úsmev - smutný, no sčasti aj šťastný pri spomienke na moju prekrásnu mamičku.

"Pýtal sa na teba a tiež na Liama. Dosť sa zmenil, je trochu krajší." povedala teta v odpoveď, pričom neprestávala jej pohyby prstami na mojej ruke. Nadýchla som sa a oblízla si pery.

"Nevieš, prečo sa na mňa pýtal?" sondovala som naďalej, moje srdce mierne zvyšovalo svoju frekvenciu bitia prori môjmu hrudnému košu. Bolesť hlavy sa však zmierňovala, čo ma prinútilo si vydýchnuť.

"Nie. Mary hneď začala tie svoje reči. Veď vieš, že ho moc v láske nemá."

"No, hej. To viem." prikývla som. Viem si predtaviť, čo mu Mary musela povedať. Inokeby, niekedy dávno by mi to vadilo, ale veci sa odvtedy veľmi zmenili - ja som sa zmenila tiež.

"Myslím, že je mi už dobre. Pôjdem hore za Mary." oznámila som tete a pomaly sa postavila. Vďabohu, hlava sa ki zatočila len málino, ale pre istotu som sa chytila stoličky.

"Ale, prosím, zober si niečo na jedenie." prosila teta, pozerajúc sa na mňa vrelým pohľadom. "Kvôli mne." dodala s našpúlenými perami.

"Ak ťa to zbaví starostí." trhla som ramenami a usmiala sa na ňu.

"Viac, než to." venovala mi široký úsmev a tiež sa postavila zo stoličky. "Urobila som tvoje obľúbené plnené zemiaky. Mary mi pomohla s varením."

"Naozaj?" čudovala som sa. "Veľmi rada si dám. Už sa ani nepamätám, kedy som ich jedla." zasmyslela som sa. S Liamom sme si často sami nevarili, pretože bol skoro stále na tréningoch a ja som si urobila len niečo, čo nepotrebovalo dlhú prípravu.

Keď mi teta dala tanier s jedlom vybrala som sa hore. Po ceste schodmi som si dala pozor, a keď som došla hore, najprv som zamierila do mojej izby. Prezliekla som sa do bieleho, trochu väčšieho trička a džínsy si nechala.