Without you

58 • No visits •

HARRY

Pozrel som sa na svoju matku, jej oči uvideli ten šok v mojich očiach. Niečo povedala, no moja myseľ sa ako keby vypla. Stále sa mi v hlave opakoval Sophiin hlas, tie slová, ktoré povedala. Bol som si vedomý toho, že som svoj mobil stále držal v ruke, že Sophia bola na linke, no násle som nevedel, ako sa pohnúť, ako sa ozvať.

Bola hore. Zobudila sa. Po tých útrapných štyroch dňoch som sa konečne dočkal, no bol som zaseknutý v momente. Ǔplne šokovaný, zarazený. Moja mama ma chytila znepokojene za rameno, niečo opäť povedala.

"Harry, no tak. Povedz mi, kto ti volal." Moja mama dožadovala, obavy v jej hlase ma konečne dostali z tranzu a ja som sa na ňu pozrel.

"Prebrala sa," vyjachtal som zo seba. "Ona sa zobudila." Znova som zopakoval, ako keby som si to potvrdzoval. "Mama, musím ísť. Ona sa zobudila." chytil som ju za ramená a ona sa na mňa usmiala.

"Tak choď." Posmelila ma.

"A ty?" Nemohol som ju tu nechať, aj keď som nad tým uvažoval okamžite.

"Neboj sa o mňa. Zavolám Gemme, určite ma vyzdvihne."

"Dobre." Okamžite som súhlasil a nevšímajúc si ľudí predo mnou, rozutekal som sa k východu. Za niekoľko sekún som bol v mojom aute. Neskutočne som sa naštval, keď jeden postarší pán parkoval svoj bavorák skoro ako keby nikdy nesedel za volantom. Keď sa konečne uráčil zaparkovať, vyštartoval som z parkoviska a vyšiel smerom k nemocnici.

Ešte, že sme boli len niekoľko minút od nej. V tej chvili som ďakoval svojej mame, že práve Asda bol jej naobľúbenejší supermarket.

Zaparkoval som svoje auto na voľnom mieste a znova som sa svižným krokom ponáhľal do nemocnice. Ani som sa neuráčil spýtať sa na recepcii, sporte som nastúpil do výťahu a vyšiel na poschodie, na ktoré som prichádzal skoro dvakrát denne za tieto štyri dni.

Keď som uvide Mary a Sophiu, zastavil som sa. Maryna hlava sa na mňa otočila okamžite, jej oči boli naplnené slzami a mňa v tej chvíli oblial studený pot.

"Nechcú nás k nej pustiť," povedala Mary zúfalým tónom, keď som k nim pristúpil a objal ju.

"Čo to má znamenať? Prečo?" Zamrmlal som k nej, poskytujúc jej svoje priateľské objatie.

"Neviem. Ale Liam nástojil, aby ho k nej pustili. Myslím, že je v šoku." Povedala, keď sa odo mňa odtiahla, jej presvetlené vlasy sa zavlnili spolu s ňou, keď pokrútila hlavou.

"Je v šoku?" S otázkou som sa oočil k Sophii, ktorá na odpoveď prikývla. Keď si sadla na najbližšiu stoličku, posadil som sa k nej.

"Melissa nám volala presne, keď sme sa vracali z letiska. Povedala, že sa prebudila, ale že dostala záchvat a mali problém ju upokojiť. Ďalej neviem, čo sa tam deje, ale Liam hneď po tom, čo ti som ti volala, vošiel do tej izby a už tu čakáme skoro hodinu."

Pretrel som si frustrovane tvár dlaňami a zaťahal sa za vlasy. Keď som si predstavil, ako sa asi musela cítiť, keď sa zobudila, premohol ma nepríjemný pocit v hrudi.

"Idem si dať kávu. Praskne mi od toho čakania hlava." Obaja sme sa otočili so Sophiou k Mary, ktorá sa vydala chodbou k automatu, ktorý bol na konci chodby. Káva z toho automatu mi už liezla hore krkom, pil som ju celý ten čas, čo sme sem s Liam chodili.

"Stále nevie, že je Rose vážne chorá?" S otázkou som kývol k Mary.

"Nie," povedala Sophia poticku, ako keby nás Mary pohla započuť. "Je v tom, že mala infarkt." Chápavo som prikývol a povzdychol si.