Without you

20 • Curious Harry •

Zastavila som sa pred kabinetom kouča Markshalla a dodala si posledný dúšok hlbokého nádychu. Vydala som sa k dverám, za ktorými by sa mal nachádzať Niall. Jeden chalan mi povedal, že by mal byť Niall tu, a ja som dúfala, že ho tu nájdem, dokým zbabelo nezdrhnem. Naozaj som uvažovala nad tým, že sa poberiem preč, napíšem mu správu a takto to ukončím, ale už bolo neskoro a nič som s tým nemohla robiť.

"Profesor Markshall," oslovila som ho po krátkom zaklopaní na dvere. Jeho svalnatý chrbát sa narovnal, pričom sa ku mne otočil na stoličke, na ktorej bol usadený.

"Prosíte si, slečna Paynová?" Skvelé, pamätá si ma z minulej hodiny telesnej výchovy.

"Mohli by ste mi povedal, kde nájdem Nialla Horana?" prešľapla som z nohy na nohu. Bola dom strašne nervózna.

"Myslím, že pán Horan je v chlapčenskej šatni." s úsmevom sa na mňa usmial. Tichým ďakujem som sa poďakovala a otočila sa k chlapčenským šatniam.

Pred dverami som si dodala dušičku odvahy a potom išla dnu. Všade bola para, ktorá vychádzala zo spŕch. Niekoľko chlapcov pobehovalo po šatniach, ktoré boli rozdelené na tri. V každých boli skrinky a dlhé čierne lavičky. Zbadala som Nialla, ako sa opiera o skrinku svojou pažou, pričom s niekym hovoril. Myslím, že bol nahnevaný, pretože mobil zvieral naozaj pevne a mračil sa.

Nevedela som, či by som k nemu mala ísť, alebo by som radšej mala odísť a nevyrušovať ho. Lenže už bolo neskoro, pretože si ma všimol, keď sa jeho hlava pootočila a jeho očí sa zabudli do mňa. V ten moment som si pripadala ako nejaká začarovaná, pretože len čo sa jeho oči stretli s mojimi, tvárou sa mu mihlo niečo, čo ma odradilo od toho, čo vlastne chcem teraz urobiť. Ako keby celý zneistel a v očiach sa mu odzrkadlilo smutné odhodlanie, ale nevedela som dôvod toho odhodlania.

"Ahoj," nesmelo som ho pozdravila, s jemným úsmevom na perách,  len čo som sa k nemu dostala. Jeho ruka okamžite chytila tú moju, pričom si ma k sebe privinul a objal ma. Celá vykoľajená som mu objatie opätovala.

"Čo tu robíš?" Spýtal sa ma, slová šepkajúc do mojich vlasov. Tak pekne voňal - potom, samým sebou a kolínskou. Ako môj Niall.

"Hľadala som ťa," moja odpoveď bola ľahostajná, ale aj napriek tomu sa vo mne niečo dialo. A mne sa to vôbec nepáčilo.

"Naozaj? A to už prečo?" Vyzvedal, stále ma objímajúc, pričom si ma k sebe vinul naozaj  blízko.

Teraz alebo nikdy, Mary. Buď v sebe nájdem odhodlanie teraz alebo budem naďalej s ním. Ale to by som bola zbabelec, a to predsa ja nie som.

"Potrebujem sa s tebou porozprávať," odvetila som s viečkami zatvorenými, pričom som snažila prehltnúť hrču, ktorú som mala v hrdle. Dusila ma a dusilo ma aj to naznáme na duši.

"O čom?" Odtiahol sa odo mňa. zapozeral sa mi do očí a čakal na moju odpoveď. Jeho obočie sa mierne pokrčilo a jemné vrásky sa mu zjavili pri jeho modrých očiach.

"Musím ti niečo povedať," vydýchla som, očami spočívajúc na jeho rukách, ktorých sa ocitlu tie moje.

Nastalo ticho. Neviem, odkiaľ sa to ticho vzalo, ale nejako Niall zmĺkol a zamyslene hľadel niekde pod nami. Znaistela som a rukou objala jeho predlaktie, naznačujúc mi, aby sa na mňa pozrel.

"Tiež ti musím niečo povedať, ale nie tu. Môžeme sa stretnúť po škole?" Vyjachtal, stále mi pripadajúc nejako zamyslene. Nakoniec som však iba prikývla a pustila jeho ruky, keď sa odo mňa o krok vzdialil.

"Tak dobre. Počkám ťa po škole?" Spýtavo som sa na neho pozrela.

"Dnes mám tréning a skončím až okolo piatej. Vyzdvihnem ťa o šiestej. Je to v pohode?"