Without you

30 •Jealous •

Poznámka autorky: Nová časť! Dúfam, že si ju užijete. ĎAKUJEM za komentáre k minulej časti. 

All the love, Rossalin xx 

-------------

Ako je, preboha, možné to, že som tam, kde je on. Už som si myslela, že dnešok bude fajn a bez akýchkoľvek blbých chvíľ, ktoré mi len pridávali zbytočné starosti. 

So Zaynom sme došli k môjmu bratovi, ktorý mi stál chrbtom. Snažila som sa, aby si ma nevšimol nikto z našej školy, hlavne on a Luke. 

"Kamoško, mal si mi povedať, že máš takú neodolateľnú sestru." Povedal Zayn, z ktorého slov mi zase červeneli líca. 

"Čo to trepeš," s týmto sa otočil Liam k nám, a ako náhla si ma všimol, usmial sa. "Rose, už som si myslel, že pôjdeš domov." Uväznil ma vo svojom náručí. Pritúlila som sa k nemu.

"Máš fajn kamoša a strašne mi lichotí," pošepkala som mu v náručí tak, aby nás nikto nepočul. Môj úsmev nemizol. 

Liam ma od seba odtiahol a pozrel na mňa. "Všetko v poriadku?" Očami sa mu mihli obavy. 

"Všetko v pohode, je milý." Uistila som ho, pričom som sa očkom pozrela k chalanovi, ktorý sa na mňa - na moje nešťastie - taktiež pozeral. Ach, bože!

"Teraz sa musím vrátiť k tréningu, ale ty si zatiaľ môžeš sadnúť na tribúnu, bude to ešte trvať. A potom môžeme ísť na večeru." 

"Fajn, tak sa teda idem posadiť a prečítam si aspoň niečo." Mykla som kútikmi na svojho brata. Už som sa obracala k odchodu.

"Ozaj, nejdeš sa pozdraviť so spolužiakmi? Vieš teda, že je tu tvoja škola, však?" Liam, blbá otázka. Prikývla som.

"Viem, ale myslím, že to bez pozdravu prežijem," nahodila som nonšalantne, bez jediného náznaku záujmu. 

Chvíľu nato som už sedela na tribúne, moja taška ležala na sedadle vedľa mňa, zatiaľ čo som v ruke držala knihu a pokračovala v čítaní Poslednej piesne od Nicholasa Sparksa. 

Ale akokoľvek som sa chcela sústrediť na knihu, nutkanie aspoň sa pozrieť ma lákalo čím ďalej, tým viac. Po niekoľkých bojoch sama so sebou som sa nakoniec rozhodla.  Odvrátila som hlavu od knihy, pričom som si prstom poopravila okuliare, a porozhliadla sa dole na trávnik, kde bol. 

Všimla som si Liama, ako diriguje svojich spoluhráčov k nejakému prvku, ktorému som nerozumela. Behali okolo vlajočiek a keby tu so mnou bola El, určite by slintala, akí sú len úžasný v tých dresoch. Môj brat hrdo nosil červený dres s bielymi pruhmi futbalového klubu Brentfordu. A potom tu boli náš futbalový tím, ktorý na sebe mali čiernobiele dresy. 

Hľadala som jeho, ale nikde som ho nevidela. Všimla som si Nialla a Louisa, ktorí sa medzi sebou práve rozprávali. A potom som si ho všimla. Kráčal k ním a jeho ruka sa nachádzala pod jeho tričkom, ako keby sa hladil po bruchu. V tom oblečení vyzeral celkom dobre, jeho vlasy boli stále rovnako chaotické, aj keď v nich mal čiernu šatku. Už som ho raz videla sp šatkou vo vlasoch, vyzeralo to dosť roztomilo.

Sledovala som ho, pozerala sa len na neho a nevedela, čo cítiť. Potili sa mi ruky a  to tu nebolo ani trochu teplo. V hrudi sa mi utvoril pocit, ako keby som mala pocit paniky, zvieralo ma. 

V momente, akoby ucítil môj pohľad, otočil sa a jeho oči smerovali rovno ku mne. Prehltla som, keď sa naše oči stretli. Pozeral sa tak intenzívne, až som cítila, akoby bol rovno pri mne a nie desať metrov ďalej. Odrazu sa jeho pery sformovali v skoro neviditeľný úsmev, ktorý som mu bezmyšlienkovite oplatila, pričom som si zastrčila nervózne prameň vlasoch za ucho.