Without you

31 • Kiss me •

Päť minút. Päť dlhých minút som už sedela na posteli a rozhodovala som sa, či mám vyjsť von, alebo ho ignorovať. Prečo so mnou chcel hovoriť a o čom, preboha? Na jednej strane som veľmi chcela ísť, ale na druhej strane - toto som nebola ja.

Vždy som mala z týchto momentov strach. Nikdy som ani veľmi nechcela chodiť von, na večierky, alebo celkovo niekde do klubov. Vždy som sa vyhýbala miestam, kde bolo veľa ľudí. Nikdy som nebola stotožnená s pocitmi, keď som bola v spoločnosti.

Ale teraz som mala pocit, že by som mala ísť. Ako keby ma to ťahalo von, aj keď som bojovala sama so sebou.

S hlbokým nádychom som sa postavila z postele a podišla k oknu, z ktorého som sa pozrela. Rozšírili sa mi oči, keď som zbadala čierne auto na ceste. Muselo to byť jeho. Naozaj tu bol.

Bez ďalšieho rozmýšľania som podišla ku skrini a vybrala si z nej čierne džínsy. Mala som na sebe len čierne tričko s čiernymi šortkami na spanie, takže som si to tričko nechala a natiahla na seba džínsy. Z vešiaka som zobrala svoju čiernu bundu s kožušinou a vyšla z izby. Schody som zostupovala najtichšie ako som len mohla. V obývačke sedel Liam so Zaynom, čo ma prinútilo zastaviť sa na konci schodov. Keď som si bola istá, že sa naplno venujú zápasu, prekĺzla som ku chodbe, kde som sa obula a potichu zmizla za dverami.

Vonku bolo celkom zima, aj keď som bola rada, že nefúkal vietor. Dostala som sa až k jeho autu, ktoré som otvorila a vošla si na miesto spolujazdca.

"Myslel som, že už neprídeš." Na perách mu hral letmý úsmev. Pohladil ma po tvári, až som sa z toho roztriasla.

"Na čo si so mnou chcel hovoriť? Už som bola v posteli." Ignorovala som jeho pohladenie, aj keď ma to dosť znervóznilo ešte viac, ako som bola.

"O niečom." Odvetil jednoducho a obrátil hlavu k volantu. "Ale nie tu," dodal akoby nič.

"Čože?" Vytreštila som na neho oči. "Nepovedal si nič o tom, že niekam ideme." Zložila som si ruky na hrudi.

"Lebo som tušil, že by si nesúhlasila." Na sekundu sa na mňa pozrel. "Neboj sa, nebudeme dlho. Veď ťa zaveziem naspäť domov." No tak to si zapíš za uši, že ma domov prinesieš!

"Dobre," ofučane som zo seba vydala a posadila sa viac pohodlne, zapínajúc si bezpečnostný pás.

V tichosti sme teda šli. Jazda nebola taká dlhá, šli sme takých sedem minúť, maximálne tých desať. Celý čas som bola ticho, aj keď som sa chcela spýtať veľa vecí, čo mi teraz chodili po rozume.

"Nebuď taká ofučaná, chcel som ti zlepšiť deň." Zamrmlal s krátkym pohľadom ku mne. Pretočila som očami a povzdychla som si.

"Fajn. Kam to vlastne ideme?" Spýtala som sa už pokojnejšie.

"Len tu neďaleko. Ideme k mostu, je tam kľud."

"K Temži?" pozrela som sa na neho. Ach, musela som priznať, že bol celkom rozkošný za volantom. Navyše, strašne pekne tu voňalo. Ani som tú vôňu nevedela opísať, ale bola veľmi príjemná. Prikývol, venujúc mi krátky pohľad.

"Nechcem ťa nejako rozrušiť, ale mala si pravdu."

"Pravdu v čom?" Venovala som mu zamračený pohľad, pretože som nepochopila, čo tým myslel.

"Dnes si povedala, že som to vykecal všetkým mojim kamošom." Strelila som po ňom zarazene očami hneď, ako vyslovil tie slová.

"Ty... povedal si to niekomu?" Vyjachtala som, skenujúc jeho tvár. V hrdle sa mi utvorila hrča, ktorú som ťažko prehltla.