Without you

22 • Little bit of rain•

Ako keby sa mi v hlave úplne vyprázdnilo a jediné, na čo som sa mohla sústrediť, boli jeho oči. Tie ktoré sa na mňa v tej chvíli pozerali tak neskortne a intenzívne, až sa mi telom prehnal mráz, ktorý nabiehal až k môjmu chrbtu. Bez akejkoľvek úvahy sa moje ruky obmotali okolo jeho trupu a hlava natisla na jeho voňajúce tričko, pričom sa moje oči chvejúco zavreli. Teplo sálajúce z jeho tela mnou hralo v súhrne neznámych citov. Cítila som sa tak neskutočne, ako keby sa mi všetko vyplo a jediné, na čo som sa mohla sústrediť, bolo toto objatie. 

Jeho prsty jemne začali láskať moje rameno, srdce mi bijúc presne ako sa jeho palce pohybovali. Jeden úder smerom dolu, druhý zase nahor, a moje krehké ja sa ocitlo v tranze, pričom som cítila, ako toto objatie moje nedostupné telo prijíma. 

Xby ads

"Stále ťa nemám rada," zachraplel jeho chrapľavým hlasom, pričom som cítila, ako keby slová vyslovoval s vráskou na čele. Aj napriek významu jeho slov sa jeho ruky pevnejšie obmotali okolo môjho tela, čo ma donútilo nenútene sa uškrnúť.

"Taisto," vrátila som mu to.

Keď sa jeho telo odtiahlo odo mňa, ukončujúc naše objatie, ostala som so sklonenou hlavou zízať na moje trasúce sa prsty. Zrazu som sa cítila trápne a zmätene. Ako keby sa môj mozog iba v tej chvíli spamätal a začal pracovať, až vtedy mi to došlo. Objala som ho, sama od seba! 

Zodvihla som k nemu zrak, zmätok v mojich očiach si pravdepodobne všimol aj on sám, pretože sa mu medzi obočím obavila vráska, ktorú som dôverne poznala, pretože som sa často mračila na Liama, ktorý mi vždy na to miesto položil prst, až kým som sa nezasmiala.

Našťastie sa ani jeden z nás nestihol najako trápne ozvať, pretože do miestnosti niekto vošiel. Nestihla som ani otvoriť ústa, pretože som sa ocitla v ďalšom pevnom objatí môjho brata.

"Liam." Hlesla som v jeho objatí. "Bála som sa, že to príde. Strašne som sa bála," šepkala som k nemu moje obavy. 

Jeho ruka ma jemne hladila vo vlasoch, čo mi dodávalo pocit bezpečia a pokoja. To bolo presne to, čo som v tej chvíli potrebovala.

"Už som tu, neboj sa. Už som pri tebe," začal ma upokojovať. "Si v poriadku? Ako sa to vlastne stalo?" A s týmito otázkami som sa zarazila. S nádychom ─ nervóznym a neistým─ sa moje oči stretli s tými Harryho, ktorý stál kúsok od postele. Môj brat v tej chvíli zaregistroval, že nie sme v mestnosti iba my dvaja, a tak sa s Harrym iba slovne pozdravil. 

"Ehm, ja..." nemohla som zo seba dostať súvyslú vetu, na čo som sa na seba trochu hnevala, pretože by som nebola vyľmi potešená, ak by sa Liam dozvedel o tom, čo sa stalo na toaletách.

"Rose prišlo trochu nevoľno a tak sa vypýtala z hodiny, ja som bol práve zašitý na záchodoch a keď som sa vracal do triedy, tak som si všimol Rose, no a tak som jej pomohol sem," vytrúsil zo seba kučeravec, celý čas zrakom kmitajúc k mojej osobe, pričom ja som mu prikývla na jeho lož, ktorú vystrúhal.

"Je to tak?" obrátil sa ku mne Liam, pozerajúc sa mi priamo do očí.

"Mhm," prikývla som.

"Tak dobre. Poď, mali by sme ísť domov." Povedal Liam, berúc moju tašku do ruky. "A ďakujem, Harry." Poďakoval sa mu, pričom vyšiel z ošetrovne bezo mňa. Postavila som sa z postele, kde som bola usadená,  upravila som si mikinu a zdvihla hlavu k nakulmovanej kreatúre, ktorá mi dnes pomohla.

"Ďakujem, za všetko a tiež za to, že si nič nepovedal Liamovi." Neisto som sa usmiala, či skôr sa pokúsila o niečo, čo sa malo podobať úsmevu. Nečakala som na jeho odozvu a odišla.