Without you

33 • Confession •

Rose

Ticho. Ticho bolo jediné, čo som počula okolo seba. Cítila som nepríjemné štípanie v pravej ruke. V snahe to zmierniť, som sa pokúsila stlačiť svoju ruku. Zabolela ma o niečo viac. Moje dýchanie bolo pravidelné, pomalé. Skoro ako keby som spala. Nič ma netrápilo, nič ma nerušilo. Lenže ja som sa chcela zobudiť, chcela som otvoriť oči. A to sa mi po niekoľkých márnych pokusoch aj podarilo. Oslepilo ma silé svetlo, až príliš silné. Nepamätala som si, že by žiarovka v mojej izbe bola až taká silná. Zmätene som pritisla s sebe očné viečka a znovu sa pokúsila otvoriť oči. Tentokrát pomaly.

Predomnou sa objavili biele steny a to svetlo, ktoré ma pred chvíľou oslepilo, boli pre mňa veľmi známe. V tej chvíli mi došlo, kde to vlastne som a v hrudi som pocítila nepríjemný tlak.

Bola som v nemocnici. Tým som si bola istá, keď som hlavu otočila na bok a videla ten známy stroj a známe pípanie, ktoré vydával. Zhlboka som sa nadýchla a poobzerala sa, kým som nenašla známe tlačidlo vedľa moje pravej ruky, v ktorej som mala zapichnutú kanylu, čo vysvetlovalo to moje štípanie. Natiahla som ruku k tlačidlu a párkrát som ho stlačila.

Kým som čakala na sestričku, poobzerala som sa viac po izbe. Nebola to moja obvyklá izba, v ktorej som bola vždy, keď som prišla do nemocnice. Táto vyzerala trochu inak. Bola väčšia a nachádzalo sa tu aj modré koženné kreslo, cez ktoré bola prehodená čierna budna. Presnejšie Liamova čierna bunda, 

Liam bol tu? To on ma tu priniesol? Tieto myšlienky ma donútili zamyslieť sa ešte nad niečim. Čo  som tu vlastne robila a čo sa stalo? Zrazu mi to doplo. Panebože! Harry. Temža. Harryho slová. Bozk. Náš bozk. A všetko po tom bozku som si nedokázala nejako vybaviť v mojej hlave. 

"Srdiečko, nemala by si vstávať," do izby vošla Melissa. V ruke držala mysku s injekciami. Prinútilo ma to zamračiť sa. Melissa bola jedná z lekárok, ktoré som už poznala pár rokov a bola som jej obľúbená pacienka. Apoň ona to vždy hovorila.

"Melissa, čo sa stalo? Prečo som tu?" Snažila som sa posadiť. Melissa ku mne podišla a pomohla mi posadiť sa, a oprela som sa chrbtom o niekoľko vankúšov, ktoré mi podložila za chrbtom. "Ďakujem." 

Melissa mi venovala jemný úsmev. "Tvoj brat ťa priviezol asi pre štyrmi hodinami s tým mladíkom, čo ťa sem priviedol minule," Odpovedala, počas čoho mi merala krvný tlak. "Ako sa cítiš?" Jej ruka ma pohladila po líci.

"Bolí ma ruka z tej ihly ale inak sa cítim dobre. Môj brat odišiel?" Uprene som na ňu pozerala, zatiaľ čo mi ona robila všetky tie potrebné kontroly. 

"Je na chodbe aj tým mladíkom." Odvetila s pohľadom stále na ten tlakomer. Poznala som to už naspamäť. Najprv tlak, potom teplota, nasledoval cukor v krvi a potom odber krvi. 

Sťažka som prehltla hrču, ktorá sa mi utrovila v hrdle. Harry tu stále bol. Bol vonku a čakal ma spolu s Liamom. Celé štyri hodiny tu čakal, zatiačo ja som bola mimo. Zatriasli sa mi ruky a prešla mnou triaška. 

"Štyri hodiny?" Povedal som zmätene

Stlačila pery to tejnej línie. "Mali sme urgenciu. Museli sme ti navýšiť dávku, bola si v ohrození."

"Ale nemala som veľké bolesti," 

"To neviem, ale uvidíme podľa výsledkov ale teraz všetko vyzerá byť už v poriadku, zlatíčko."Melissin hlas ma bol vrelý ako aj jej úsmev. 

"To som rada. Ďakujem." Venovala som jej letmý úsmev. "Zavolala by si, prosím ťa, môjho brata?"

"Samozrejme." Vyšla z dverí a som cítila srdce niekde až v pätách.  Bála som sa, čo ma čaká, keď tu vkročí Harry a ja budem musieť čeliť tomu, čo sa to vlastne stalo. Pravdupovediac viac som bola rozrušená z toho, čo sa stalo pri moste.