Without you

51 Body without a soul

ROSE

Ostala sa som sedieť na mieste bez slova, bez ničoho. No vnútri sa mi utvorila obrovská pichľavá bolesť. Vydala som zo seba hlasný bolestivý vzlyk a chytila sa za srdce. Odrazu sa mi pred očami zahmlelo, ako keby som mala omdlieť, ale ostala som naďalej pri vedomí. 

Vzlykla som.

Znova.

A znova.

Oči sa mi naplnili slzami a zahmlili mi videnie. Prvá kvapka mi spadla po tvári priamo do trička. Jeho. Zavrela som oči a nechala tie slzy stekať po mojej tvári. Triasla som sa ako nikdy, keď som sa pustila z postele, až kým sa mi kolená nedotkli podlahy. Dvere sa otvorili a Liam sa na mňa zdesene pozrel, Sophia bola hneď za ním.

"Čo sa stalo?" Spýtal sa, keď si predo mnou kľakol. Pokrútila som hlavou a schovala ju do dlaní. "Rose," žiadal znepokojene. Stále som krútila hlavou a pokúšala sa utíšiť vzlyky. Nemohla som uveriť, že práve odišiel. Povedal, že je koniec.

"Len ma nechaj na pokoji." nejako sa mi podarilo vypustiť tie slová z úst. "Choď preč!" vykríkla som zrazu. Potiahla som si vlasy a postavil sa. Liam sa na mňa pozrel s ešte väčším znepokojením vpísaným do celej tváre. "Choď preč," povedal som znova, tentoraz potichu.

"Len mi povedz, čo sa stalo. Pohádali ste sa? Urobil ti niečo?" 

"NIč mi neurobil. To ja, Liam. To ja som tá zlá." Vykríkla som a otočila sa k nemu chrbtom. "Len chcem byť sama. Prosím." Vzlykla som. 

Počula som za sebou Liamov povzdych a následne za sebou zavrel dvere. Ľahla som si do postele a zavrela oči. Jeho vôňa mi udrela do nosa. Jasné! Veď som na sebe mala jeho šaty. Nejako ma to prinútilo ešte viac plakať, až  kým som nezaspala. 

Keď som sa o pár hodín neskôr zobudila, našla som môj kufor plne zbalený a pripravený vedľa mojej postele. Mala som pocit, že mi skoro praskne hlava. Siahla som po liekoch a dala som si jeden navyše. Oči ma pálili a cítila som sa unavenejšia ako predtým.

Keď som zišla dole, Liam sedel v obývačke so Sophiou. Obaja sa na mňa otočili, keď ma zbadali. Išla som do kuchyne a schmatla fľašu vody, doslova som mala pocit, že mi vyschlo v ústach. Dala som si dlhý dúšok, studená voda bola ako osvieženie pre moje pľúca a telo.

"O 15 minút odchádzame, čakali sme len na teba." Keď som ho začula, otočila som sa na Liama.

"Fajn. A prosím, na nič sa ma nepýtaj. Chcem len odísť." Povedala som, no istá som si nebola, či som si tie posledné slová zmyslela, ale cítil som sa bez duše, prázdna. A možno to bolo niečo, čo som naozaj potrebovala, zmeniť miesto. 

Podišiel ku mne, ignorujúc moje slová a objal ma.  Vzdychla som si a zaborila si hlavu do jeho hrude, keď ma držal.

"Snažil som sa mu zavolať, ale má vypnutý telefón. Neviem, čo sa stalo, ale som si istý, že sa to zlepší."

Zasmiala som sa mu, môj hlas vibroval oproti jeho hrudi, ale bolo to sarkastické. "Nikdy sa nič nezlepší a ty to vieš. Som ako chodiaca katastrofa. Každá zlá vec sa na mňa doslova lepí." zamrmlala som a odtiahla sa od neho. "Budem vonku. Prosím, prines mi kufor dole, som mimo." poprosila som ho a vyšla z kuchyne.

 Obula som si tenisky a vzala si z vešiaka bundu, vyšla z domu a zhlboka som sa nadýchla, keď mi do tváre udrel studený vzduch.

Mal vypnutý telefón. Zjavne sa nechcel obťažovať hovormi od môjho brata a nikoho, kto by sa ho na mňa spýtal. Cítila som bolestivý tlkot môjho srdca, keď som pomyslela na to, že je niekde, kde na mňa chcel zabudnúť.