Without you

57 Please

Nasledujúce dni boli ako život bez duše. Bez radosti a dôvodu žiť. Každý deň som vstával o hodinu skôr, aby som ju mohol navštíviť každé ráno predtým, ako som išiel do školy. Bolo to len na pár minút, ale potreboval som sa uistiť, že je stále nažive, len nevedomky leží na tej nemocničnej posteli. 

Moji priatelia už vedeli o jej situácii a že je v nemocnici. Eleanor a Niall obvinili Luka zo stavu Rose. Nepoznali pravý dôvod a ja a Liam sme sa dohodli, že to nikomu nepovieme. Takže keď sa ma spýtali, čo sa jej stalo, jednoducho som povedal, že už nevydržala ten stres a skolabovala. 

A jej rodina? Liam nakoniec povedal Mary všetko. No skoro všetko. Povedal jej, že sa už dlhšie necítila Rose dobre a že je to preto, že má problémy so srdcom. Nemohla som mu to vyčítať, rovnako ako ja dúfal, že sa Rose prebudí a že bude v poriadku. 

Moja mama ma poprosila, aby som s ňou išiel nakupovať na Vianoce, bolo to presne na tretí deň, čo bola v kóme. Ani som si nepredstavoval, že moje prvé Vianoce s ňou budú takéto. Že bude bojovať o život v nemocnici, kým ja budem sedieť za stolom s rodinou. Plánoval som ju pozvať na Vianoce k nám, aj spolu s  Liamom. Ale Božie plány sú iné. Sedel som tam, kým sa moja rodina usmievala, rozprávala sa a užívala si prázdniny, no moja myseľ bola s ňou. Celý ten posratý čas

Pozrel som sa na mamu, smiala sa na niečom, čo povedala Gemma. Zdá sa, že sú šťastní, ale nemohol som predstierať, že sa na nich usmievam, keď som vedel, že je sama vo svojej nemocničnej izbe. Dokonca ani netušila, čo sa okolo nej deje. Keď ma mama zavolala, aby som sa k nim pridal, podišiel som k nim a sadol si vedľa Lou, vzal som malú Lux na ruky a položil som si ju na kolená.

"Choď si po darčeky, princezná," zašepkal som jej do ucha, keď si Gemma vyberala darčeky spod vianočného stromčeka. Sledoval som jej veselú a žiarivú tvár, keď rozbalila svoj nový bicykel.

"Toto je pre teba, miláčik," mama mi podala veľký darček. Vystrúhal som malý úsmev a vzal som si ho od nej.

"Ďakujem," zamrmlal som. "Myslím, že pôjdem na chvíľu von," povedal som jej, uvedomujúc si všetky pohľady boli na mňa, keď som vstal.

"Si v poriadku, zlatko?" Mama sa na mňa znepokojene pozrela.

"Som len unavený."

Objala ma a pošepkala mi do ucha. "To je v pohode. Choď."

Išiel som do svojej izby a vybral som zo skrine malú krabičku. Zišiel som znova dole, vzal som si kabát a schmatol kľúče od auta. Už som to nevydržal. Potreboval som ju vidieť. Potreboval som byť s ňou. Do nemocnice som šoféroval opatrnne, ani som nešiel rýchlo. Dnes bol Štedrý večer a na cestách bolo rušno, hádal som, že nie všetci boli doma so svojimi rodinami.

Zaparkoval som a zamkol auto. Kráčal som k vchodu do nemocnice, vietor mi fúkal do tváre a štípal oči, prinútil ma ich zavrieť a skloniť hlavu. Počasie naozaj nepripomínalo Vianoce. Nebol žiadny sneh, len hlúpy vietor. 

Keď som sa dostal do jej izby, vychádzala z nej mladá sestrička."Dobrý deň, ste tu za slečnou Payneovou?"

"Áno, ak je to v poriadku." Na odpoveď mi prikývla a otvorila mi dvere. Vošiel som dnu a povzdychol som si, ako vždy, keď som v týchto dňoch vstúpil do tejto morbídnej miestnosti so všetkými tými strojmi okolo nej a zvukom pípania.

Sadol som si na stoličku, ktorá sa stala mojou utešiteľkou vždy, keď som tu bol, a pozeral som na jej krásnu spiacu tvár. Dúfam, že len snívala o svojich knihách, ktoré tak miluje, a že ju nič nebolí.

"Veselé Vianoce," zachrapčal som, keď som jej dal malý bozk na líce. Vybral som z vrecka kabáta krabičku a otvoril ju. "Kúpil som ti malý darček," vzal som zlatý náramok a zapol som jej ho na zápästie. Pobozkal som jej chrbát ruky a držal som ju v tej mojej. "Nemohol som len predstierať, že si dnes užívam bez teba. Ako dlho ma budeš ešte mučiť? Zobuď sa kvôli mne. Prosím, Rose. Prisahám Bohu, ak ma navždy opustíš, neexistuje spôsob, ako zostať na tomto svete bez  teba." Pretrel som si tvár, keď som cítil slzy v očiach, ktoré mi pálili pokožku každou kvapkou, ktorá mi stekala po tvári.