Without you

36 • Won't let you go •

ROSE

Veľká hala a prepojená kuchyňa. Tmavá mahagónová podlaha a krémové steny. Predo mnou stála v rohu pozdĺž stredu miestnosti sivá rohová sedačka, na ktorú by sa zmestila rovno celá rodina. Za sedačkou sa nachádzali tri veľké francúzske okná, ktoré zahaľovali len obyčajné biele závery siahajúc až po zem. Na stenách vyseli rôzne obrazi s grafity dizajnom. Mal tu naozaj pekne a aj keď sa to zdalo trochu prázdne, páčilo sa mi to.

Keď som dostala od Liama správu, že je v nemocnici so zlomenou rukou, odišla som za profesorom histórie a vypýtala sa. Po tom, čo som s Liamom hovorila cez telefón, som sa upokojila a išla von, kde som čakala Zayna, ktorý ma mal vziať do nemocnice za mojím bratom. A keď som nasadla do jeho auta, išli sme rovno k nemu domov, pretože sa potreboval prezliecť. Keď mi padol pohľad na jeho zablatené kolená a krvavý fľak na tričku, nijak som neprotestovala. Ešte horšie som sa zhrozila nad tým, keď mi vysvetlil, že tá krv je Liamova a že môj brat spadol rovno z tribúny, ktorá bola asi tri metre od zeme. Nič by sa mu vraj nestalo, keby nedopadol rovno na ľavú ruku.

A tak som tu sedela a čakala Zayna, ktorý sa pravdepodobne sprchoval. Po tom čo mi ponúkol vodu, zmizol do svojej izby so slovami, že to nebude trvať dlho.

Napila som sa z pohára a položila ho na konferenčný stolík, ktorý mal v strede. Potichu som zanadávala nad svojim mobilom, ktorý bol úplne vybytý. Našťastie sa predo mnou objavil Zayn, teraz už v čistých čiernych džínsoch a čiernom pletenom svetri.

"Môžeme ísť," povedal, berúc si čierny kabát z vešiaka, ktorý som si ani nevšimla. Prikývla som a postavila sa a dokým sa Zayn obul, ja som si znova dala na seba bundu, ktorá ležala vedľa mňa na sedačke.

Zayn za nami zamkol dvere a kráčali sme smerom k výťahu. Mala som pravdu, táto budova a bola nová. Určite len nedávno zrekonštruovaná, pretože tu voňalo novotou. Vošli sme do výťahu a ja som sa hneď postavila do roha a stála som trochu ďalej od Zayna, jeho pohľad sa otočil na mňa zakaždým, keď som sa nepozerala, ale bol som si toho vedomý. Jeho apartmán sa nachádzal na siedmom poschodí, takže sme vo výťahu strávili necelú minútu. 

Nasadli sme do jeho auta, Zayn zapol kúrenie počas toho, ako sme si zapínali bezpečnostné pásy. Ak by som mala svoj telefón aspoň na jedno percento nabytý, určite by som sa teraz pozerala do neho alebo by som predstierala, že s niekym píšem. Usadilo sa medzi nami trápne ticho a tak som sa ho po chvíli rozhodla ukončiť otázkou.

"Môžem sa ťa niečo opýtať?"

Venoval mi krátky pohľad. "Samozrejme."

"Kde vlastne pracuješ? Nechcem vyznieť nevhodne, len súdim podľa tvojho bývania s auta, že si na tom celkom dobre." Zahryzla som si do pery v nemotornom geste.

Autom sa ozval jeho smiech. "Maľujem," odvetil s očami na cestu pred nami.

"Maľuješ?" Začudovala som sa. "Takže si maliar? Umelec?" 

"Skôr mám rád grafity. Maľujem prevažne abstraktné veci ale grafity sú moja srdcovka." Jeho tvár sa usmievala celý čas, ako mi to všetko hovoril. "Ak by si mala záujem, ukázal by som ti pár mojich kúskov," dodal s krátkym pohľadom na mňa.

"Jasné," odvetila som. 

Po ďalších piatich minútach sme konečne boli v nemocnici. Zašteklilo ma na nose pri tej vôni dezinfekcie. Aj keď som tu bola častejšie ako som si priala, nikdy sa mi ten pach nepáčil. Konečne sme sa dostali k Liamovi. Keď ma uvidel len pohol voľnou rukou v ospravedlňujúcom geste. Založila som si ruky na hrudi a došla až k nemu.