Without you

18 •Lost Mary and confusing thoughts•

PREDOM SA OSPRAVEDŇUJEM ZA VŠETKY CHYBY V TEXTE A VŠEKY TIE HÁTLANINY, KTORÉ NEBUDÚ DÁVAŤ ZMYSEL. NEOPTAVOVALA SOM TO, PRETOŽE SOM VÁS CHCELA POTEŠIŤ ČASŤOU A JE UŽ NESKORO... UŽITE SI ČASŤ ♥ -Rossalin

__

"Harry..." jej pery vyslovili moje meno, pričom mnou stále prechádzal ten čudesný pocit, kedy sa mi chrbtom prehnali zimomriavky, a jej telo začalo padať. Rýchlo som natiahol ruku a jej útla bytosť sa ocitla v mojom náručí.

"Rose?" povedal som k nej v ten istý moment, keď som počul kroky blížiace sa k nám. Igronoval som však toho chalana, ktorý bol najpravdepodobnejším dôsledkom toho, že mi toto dievča omdlelo v náručí. Dvihol som ruku k jej tvári a jemne potriasol dlaňou na jej líci, v snahe ju prebrať, ale jej oči ostali stále zatvorené. "Rose, no tak. Preber sa!" znel som vystrašene ako nejaká trasorítka, ale toto dievča omdlelo a ja som nevedel, čo mám robiť.

"Rose." dobehol ten chalan k nám.

"Zmizni od nej. Kvoli tebe, človeče, omdlela." vyštekol som na neho a zobral Rose do náručia, keď sa po ňu naťahoval ten zmrd. Jej ruky viseli a jej dlhé vlasy spolu s nimi, no nemohol som nič robiť. Ten zmrd za mnou na mňa niečo zakričal, ale ja som sa sústredil len na dievča v mojom náručí. Nejako sa mi podarilo otvoriť zadné dvere a položil som ju na zadné sedadlá. Dvere som nechal otvorené, ako som vyšiel z auta a urobil pár krokov k tomu hazlovi. Neviem, prečo som bol voči nemu taký naštvaný a priam zúrivý, ale nepáčil sa mi. Na tom dievčati som videl, že v jeho blízkosti nechcela byť.

"Ak ťa ešte raz uvidím pri nej, ver, že nebudem len stáť so založenými rukami." zasyčal som mu do tváre. Vypleštil na mňa oči, zatváril sa prekvapene, ale ostal mlčky. Odfrkol som si nad ním a vrátil sa k autu. Za mnou som počul jeho odchádzajúce kroky. Myslel som si, že pôjde za mnou. Bože! Ktorý človek by nechal len tak niekoho na ulici? Naozaj som si myslel, že sa ma bude snažiť presviedčať, aby mi aspoň pomohol, ale on odišiel po mojich sprostých slovách.

Keď som sa vrátil k autu, obišiel som ho na druhú stranu a otvoril dvere. Posadil som sa k nej a vzal ju na ruky. Ja viem — mal by som s ňou ísť do nemocnice, ale chcel som sa uistiť, či sa náhodou nepreberie.

"Rose..." zatriasol som ňou, ale stále nereagovala. S hlbokým nádychom som položil prsty k jej krku. So zamračeným pohľadom som sa na dievča v mojom náručí zanadíval, keď mi končermi prstov prebehlo zvlášne zachvenie - akoby mi prstami prešli stovky elektrických nábojov. Zaklipkal som očami a mierne potriasol hlavou, keď som si uvedomil, že je stále v bezvedomí, a keď som si bol istý, že má tep a že dýcha, opatrne som ju zase položil na zadné sedadlá a vyšiel z auta, nasadajúc na miesto vodiča.

Celou cestou do nemocnice som sa každou chvíľou otáčal dozadu, kontrolujúc ju, či sa náhodou neprebrala, ale ona stále nie a nie sa prebrať, čo ma začínalo pekne znepokojovať. Čo ak umrela alebo upadla do kómy? Napadali ma už samé hrozné veci a ja som sa naozaj začínal strachovať. Veď, ak si odmyslím, že ju prakticky ani nemám rád a je to malá protivnica, je to tiež len človek.

Keď som sa dostal do nemocnice, s ňou na mojich rukách som vošiel do budovy najrýchlejšie ako som mohol.

"Prosím vás, pomôže mi niekto?" vychrlil som, pričom som sa obzeral okolo seba. Zbadal som, ako ku mne pribieha sestriška so zamysleným výrazom v jej tvári.

"Rose? Preboha, čo sa jej stalo?" spýtala sa, v jej hlase som započul akoby starosť. Ehm... poznajú sa?

"Odpadla." odpovedal som jej jednoducho. "Myslím, že sa rozčúlila a kvôli tomu odpadla." dodal som zamyslene. Vlastne som si to myslel už od chvíle, čo odpadla, či vlastne od chvíle, čo som ju pokladal do auta. Stále som bol nejakým dôvodom naštvaný voči tomu chalanovi.