Without you

28 • Helpless•

Harry

Dobre som si uvedomoval, čo som sa chystal urobiť a bol som viac zmätení než tieto posledné dni. Lenže dnes večer bolo niečo iné. Ani som nechápal svoje konanie, ale neoľutoval som jediného slova, ktoré moje ústa dnes vypustili. 

Z tej stávky som bol už totálne nasraný, nechápem, ako som na niečo také vôbec mohol kývnuť. Po tom všetkom, čo mi dnes povedala, po tom pohľade do jej očí som vedel, že ma niečo brzdí. Ale pobozkať som ju chcel pre ukojenie svojej túžby, nie kvôli hlúpej stávke. 

Jej oči mi pripadali ešte väčšie ako obvykle. Stále nimi kmitala a hrudník sa jej dvíhal rovnako ako mne. Tušil som, že sa možno bojí, ale nechcel som, aby sa ma bála. Po tom všetkom, čo mi povedala, som akoby nemal odvahu jej ublížiť. 

Už som sa skoro dotýkal jej pier, cítil som jej dych, cítil som jej sladký parfém. Tá vôňa bola úžasná, omamná a zapamätateľná. 

"Dovoľ mi to," chrapľavo som hlesol, skoro som ju prosil. 

"Nemôžem. My nemôžeme." Zavrela oči, odvrátila odo mňa hlavu nabok a ja som vedel, že jej pery dnes už neucítim. Bodol ma nepríjemný pálivý pocit v hrudi, možno to bolo to, ako bolí odmietnutie.

Skôr než sa moje ústa chceli otvoriť a povedať niečo, prekvapila ma tým, že sa ku mne pritlačila a ja som bol prinútený nechať svoje telo viac spadnúť na to jej, pričom som sa ocitol v jej objatí.

"Rose," vydýchol som jej meno, neukojená túžba po je perách ma nejakým spôsobom bolela, lenže jej ruky ma k sebe tisli skoro zúfalo. 

"Nechápem tvoje správanie voči mne, ale bola by som rada, ak by si ma objal." 

Bol som vyvedený z miery, jej slová som nechápal. Lenže povedala to tak smutne a ja som obmotal svoje ruky okolo jej tela a držal ju pevne.

"To je v poriadku," uistil som ju, držiac ju ešte pevnejšie. Zaboril som hlavu do jej vlasov a zatvoril oči. Boli sme naozaj v neobvyklej polohe, ale bolo mi jedno, či by nás niekto uvidel. 

"Ja viem," hlesla. 

Takto sme sa objímali hodnú chvíľu, ale mne to vôbec nevadilo. Chcel som vedieť, čo sa jej honilo hlavou, na čo tak myslela, a čo ju tak hlboko trápilo, pretože v tom niečo určite muselo byť.

"Ehm, Harry, už ma môžeš pustiť." Ozvala sa do toho ticha, prerušujúc moje myšlienky. 

Odtiahol som sa od nej, ako to chcela, a posunul sa vedľa nej, už na chrbát. Ani jeden sme sa na seba nepozreli. Cítil som, ako mi telom prechádza chlad. Alkohol v mojej krvi už dávno nebol, hlava sa mi prestala točiť už dávno a aj napriek tomu som sa necítil triezvy. 

Hlasne som si povzdychol a pozrel sa hore na nočnú oblohu. Bohužiaľ, v Novembri som hviezdy na oblohe nečakal vo veľkom množstve, ale dnes bolo na oblohe pomerne veľa žiarivých svetielok. 

"Dúfam, že sa na mňa nehneváš," otočil som k nej hlavu a mal pred sebou výhľad na dievča, ktoré sa pozeralo na oblohu rovnako ako ja. A jej veta? Mal by som sa na ňu hnevať? Nemal som dôvod, to som fakt nemal, aj keď som bol sklamaný. Ale to už bol môj problém. To ja som ju chcel pobozkať, a ak to ona nechcela, nič som s tým nezmohol, aj keby som veľmi chcel. To však neznamenalo, že prestanem a nebudem sa pokúšať ďalej. Sám som nevedel, kde sa to vo mne bralo, nikdy som nemárnil čas tým, že som šiel len za jednou aj napriek tomu, že ma odmietala, ale nevedel som to zastaviť. Dostala sa mi pod kožu. 

"Nie," zasmial som sa. "Nehnevám sa na teba, len by som si prial, aby..." pozastavil som sa. Čo som to vlastne chcel povedať? Aby mi dala šancu alebo aby som jej mohol ukázať, aké to je, keď ťa niekto pobozká bez zlých úmyslov a ukáže ti, ako sladko môže chutiť bozk? Azda som sa zbláznil alebo čo. Znel som ako presladený cukrík.