Without you

13 •Party and my drunk sister•

   -O TÝŽDEŇ-

Rose

Bola som v knižnici a práve som ukladala nové knihy medzi regále, kde patria diela z romantizmu, ktorý  ja osobne milujem. Hlavmou tématikou bola láska a väčšinou išlo o diela, v ktorým bola jeho milovaná tou hlavnou myšlienkou. Z tejto doby mám literatúru veľmi rada, ale už som si nejak zvykla aj na tú modernú. Nadradšej však mám Shakespeara a Tolstoya, Mayerovú či C.S. Lewisa, od ktorého som prečítala už všetky knihy.

Keď som doukladala, naozaj krásne poukladala všetky knihy, odstúpila som krok dozadu od regálu a s údivom a úsmevom na tvári som pozerala na to veľké množstvo kníh. Toľko krásneho a neskutočného talentu, nesmierne veľa času a ohromujúcich slov a viet bolo na stránkach každej jednej knihy, ktorá bola uložená vedla ďalšej a ďalšej ... Vždy ma to vedelo presunúť do iného sveta, kde som zabúdala na všetko to, čo prežívam, a aspoň na malú chvíľu nemyslela na to, že sa to každu chvíľu môže objaviť.

Zatriasla som hlavou do strán a s vozíkom, na ktorom boli pred chvíľou knihy, som išla do skladu, kde som ho uložila a vrátila sa do knižnice. Dnes tu Lou nebola a ja s Dylanom sme tovar prevzali bez komplikácii. Taktiež to bolo aj s uložením nových kníh, čo som si zobrala na starosť ja. Dylan mi to najprv nechcel dovoliť, ale potom som ho nejak presvedčila.

Sadla som si do kresla na druhej strane od Dylana, ktorý tiež sedel v jednom kresle a ťukal niečo do mobilu. V knižnici bolo len zopár ľudí a tak sme si mohli aspoň na chvíľu oddýchnuť. Ja som to potrebovala aspoň na päť minút.

"Daj si kávu." ozval sa Dylan, pričom ku mne posunul šálku s čietnou tekutinou, ktorá bola položená na stolíku medzi kreslami, na ktorých sme sedeli. Otočila som k nemu hlavu a narovnala sa, keďže som doteraz sedela chrbtom opretá o kreslo ako nejaká placka. Vďačne som sa na Dylana usmiala, a so tichým zamrmlaním 'ďakujem' som s ukazovákom a palcom uchopila  uško bielej šalky a napila sa trochu kávy. Privrela som oči, keď som ucítila na jazyku sladkú chuť. Mmm.. je určite s mliekom a vôbec nie je silná.

"Kávu skoro vôbec nepijem, ale táto je výborná." pochválila som ho, keďže som vedela, že ju robil on. Videla som, ako ju robí, takže som sa mýliť nemohla.

"Zlatko, káva odo mňa je tá najlepšia." povedal Dylan, pričom na mňa žmurkol. S úsmevom som som pokrútila hlavou a ešte raz som sa napila z kavy, no teraz som ju objala dlaňou. Teplo sálajúce zo šálky mi zahrialo ruku.

° ° ° °

"Takže studuješ dramatiku?" spýtal som sa Dylana, keď sme kráčali chladnými ulicami Londýna. Dylan ide tiež autobusom, čomu som sa potešila, pretože aspoň tam nebudem čakať sama. Nie je to tým, že sa bojím. Teda, bojím sa ale nie až tak. Veď kto by sa nebál stáť sám na autobusovej zastávke, keď je tma. Nikdy neviete, kedy vás niekto môže prepadnúť alebo okradnúť.

"Áno. Baví ma muzikál. Raz jeden určite napíšem. Bola si už na nejaký?" odpovedal mi a hneď nato mi položil otázku.

"Myslíš na muzikál? Ešte nikdy." odpovedala som mu jednoducho. Obaja sme si sadli na lavičku, keď sme došli k zastávke a ja som si vybrala mobil, ktorý mi zavybroval vo vrecku od tenkého kabátu, ktorý som dnes na sebe mala.

"Tak ťa na jeden zoberiem." povedal Dylan.

"Pôjdem veľmi rada." usmiala som sa na neho a odpísala Mary, ktorá mi napísala, že je doma sama.

"Aj ty si taká unavená?" ozval sa Dylan po päť minútovom tichu zívnutím, počas ktorého som si písala s Mary. Už ma nedočkavo čaká. A ja viem prečo, je hladná.