Without you

66 Never again

Bola som hlúpa, že som mu tak ľahko uverila v jeho ospravedlnenie? Možno. Verila som mu? Musím povedať, že absolútne, bez dôvodu. Proste som mala pocit, že o nás naozaj s nikým nehovoril a že naozaj nepovedal, že sme sa rozišli.

Tak som tu sedela v kuchyni a čakala som na neho, kým sa prezlečie. Myslím, že som nikdy v živote nebola taká nervózna, ako keď som videla jeho sakramentsky mokré telo. Najzaujímavejšia časť? Jeho tmavá čiara pod bruchom alebo jeho obrovské tetovanie motýľa uprostred brucha. Vedela som, že má veľa tetovaní, ale toto som nikdy nečakal.a A čo ma ešte prinútilo prísť o rozum? Myslím, že to boli jeho mokré vlasy a tieto prenikavé zelené oči, ktoré sa na mňa zúfalo pozerali.

Keď ma požiadal, aby som zostala, nevedela som, čo mám robiť, tak som zostala. Mala som pocit, že Liam mu volal skôr, ako som prišla, a to znamenalo, že ma môj brat hľadá a keby chcel, aby som išla domov, určite by ma prišiel vyzdvihnúť.

Povzdychla som si a znova som sa pozrela von oknom, hypnotizovaná výhľadom za ním. Nikdy predtým som v ich kuchyni nebola a keď som videla modernú veľkú kuchyňu a veľké francúzske balkónové okno s lavicou pod ňou, bola som ohromená. Ihneď som si sadla na tú lavičku a z okna som sledovala dážď. Bolo to pokojné. Keby som žila v tomto dome, sedela by som tu celý deň.

"Ach miláčik, ty si tu?" Vyskočila som pri náhlom zvuku hlasu za mnou a usmial som sa, keď som uvidela Anne, jeho matku.

"Dobrý večer," zamrmlala som trochu nervózne a postavila sa, keď kráčala ku mne.

"To je v poriadku, miláčik, len seď." Povedala a položila mi ruku na rameno a ukázala mi, aby som si znova sadla, keď si ku mne prisadla.

"Prepáčte, že som prišla tak neskoro, ja..." Čo som chcela povedať? Že som prišla, lebo mi sestra povedala, že sa so mnou rozišiel jej syn a ja som to nezvládla? Zavrela som ústa a pokrčila ramenom, cítiac, ako sa mi červenajú líca.

"Viem, čo sa medzi vami stalo, drahá."

"Povedal vám to?" Spýtala som sa jej a pozrela sa na ňu trochu prekvapeným pohľadom. Prikývla, jej úsmev bol taký vrúcny, že som sa cítila zvláštne. "Musíte si byť veľmi blízki, ak vám všetko povie. Je to naozaj vzácne." Zrazu som sa smutne usmiala, keď som sa nervózne pozrela na svoje prsty.

"Môj drahý chlapec mi o vašom vzťahu hovorí dosť. Myslím, že sa o teba naozaj bojí a má trochu zlomené srdce."

"Zlomené srdce?" Pozrela som sa na ňu a cítila som, ako sa mi pri jej slovách bolestivo stiahla hruď. Zlomila som mu srdce? 

"Harry vyzerá byť v posledných dňoch trochu deprimovaný. Celý týždeň nechodí ani do školy a, drahá, tak hlboko mu na tebe záleží." Venovala mi ďalší úsmev, ale tentoraz ma to pri srdci nezahrialo, cítil som sa previnilo a chcela som jej syna tak tuho objať, len čo príde.

"Hovoríš o mne?" Obaja sme sa otočili k dverám, kde teraz stál Harry v šedých šortkách a čiernom tričku.

"Práve som pozdravila Rose, synček." Anne mi stisla ruku, keď hovorila s Harrym. S miernym úsmevom som prikývla a sledovala som ho, ako sa k nám približuje.

"Myslel som, že si už odišla do práce, mami." Povedal mame a podišiel k pultu, napúšťajúc si pohár vody.

"Práve som si brala tašku, niekde som ju tu zabudla." Poobzerala sa po kuchyni."Myslím, že som ju videl v obývačke. Rose zostáva, je to v poriadku?"

"Samozrejme, cíť sa ako doma." Než nás nechala samých, venovala mi úsmev. Posunula som sa na mieste, keď sme ostali sami, a keď som sa naňho pozrela, cítil som, ako sa mi potia dlane.