Without you

40 •Truth is more painful•

HARRY

Čakal som dvadsať minút viac ako som čakal včera ráno. Volal som asi desaťkrát, ale žiadna odpoveď. Písal som jej, neodpísala. Skúšal som Liama, ale ani ten mi neodpovedal. Dostal som poučenie a napomenutie o meškaní na hodinu a náš zasraný tréner ma donútil zabehať si dvanásť kolečiek okolo celého skurveného ihriska.

Teraz som bol naozaj presvedčený, že som bol do tohto dievčaťa zbláznený. Možno by som sa tak nestrachoval, keby som nevedel, že je táto sivá myška chorá a bola tu možnosť, že každú chvíľu môže umrieť.

To na tom bolo asi najhoršie. Že som netušil, čo sa deje. Možno znovu odpadla, možno bola zase v nemocnici. Aleb som možno len prehnane zmätkoval a ona bola len niekde s Liamom a bola v poriadku. V túto možnosť som dúfal.

Vlastne som sa mýlil, bola tu ešte jedná vec. Druhá najhoršia vec bola tá, že som dnes nemohol odísť zo školy pre hlúpy test z ekonómie a pre posratý tréning. Mal som chuť ísť k nej domov a uistiť sa, že je v poriadku. Vedel som, že nebudem pokojný, dokým ju neuvidím na vlastné oči. 

Moje obavy boli ešte horšie, keď ani Eleanor nevedela o Rose absolútne nič a Rose neodpovedala ani jej.

V ruke som pevne držal cerúzku, ktorú som mal chuť prelomiť na polovicu. Zatínal som zuby a každú minútu som si prečesával vlasy z frustrácie, ktorú som cítil. Predomnou na lavici ležal test, ktorý som už mal skoro dopísaný, ale nedokázal som sa na zvyšok plne sústrediť. Moje obavy rástli, pretože už som mal poslednú hosinu a Rose nezavolala, ani neprišla. 

S rýchlym pohľdom na profesorku som vybral mobil z vrecka a rýchlo napísal Rose ešte jednu správu. Mobil som si strčil naspäť do vrecka a snažil sa dopísať tých odpovedí, ktoré mi chýbali.

Vybehla som z triedy hneď po skončení hodiny. Vedel som o našom dnešnom tréningu, ale bolo mi to jedno. O našom nadchádzajúcom zápase som sa ani nerozprával s Niallom, s ktorým som sa mal dnes stretnúť. Jediné, čo som chcel, bolo uistiť sa, že je v poriadku a jediná šanca, ako to zistiť, bolo ísť k nej domov.

V priebehu minúty som sadol do auta a išiel som rovno do časti mesta, kde býva Rose. Jazda bola taká frustrujúca ako som sledoval veľa áut predo mnou a tiež za mnou, keď som uviazol v posratej premávke. Pravdaže bola premávka, bolo len 15:00 a všetci smerovali domov.

Položil som obe ruky na volant, keď som zaparkoval pred jej domom a nadýchol som sa, chcel som sa upokojiť. Nikde som nevidel Liamovo auto. Vystúpil som z auta a jemne som zaklopal k ich dverám. Po pár sekundách nikto neotváral, tak som zaklopal ešte raz a tentoraz o niečo hlasnejšie.

"Rose, si doma?" Zakričal som. Začínal som byť nervózny. "Do riti," nadával som. "Kde do pekla si, baby?" zašepkal som si pre seba. Zaklopal som ešte raz.

Otočil som sa a kráčal k svojmu autu, ale dvere za mnou sa zrazu otvorili a ja som sa rýchlo znova otočil k nim. Predo mnou stála vysoká brunetka s očami širokými a plnými perami. 

"Je Rose doma?" Spýtal som sa jej a snažil som sa pozrieť za ňu v nádeji, že niekde uvidím jej nízku postavu.

Dievča sa zdalo byť napäté, keď som spomenul meno Rose. "Uhm, áno. Je doma," povedala tichým hlasom.

"Potrebujem ju vidieť," nič viac som jej nepotreboval povedať, prešiel som okolo nej a ignoroval som, ako za mnou kričala. Počul som zavretie dverí a kroky za mnou. Ale keď som stúpil na schody, počul som niečo, z čoho ma zamrazilo. Výkrik. Hlasný krik. Ten hlas mne tak známy.