Alejandra

2. Kapitola

Po náročnom lete a časovom posune som sa necítila práve najlepšie. Tomuto faktu nepomohlo ani to, že nájsť dom môjho bratranca nebolo také ľahké, ako som sa domnievala. Zmiatla ma aj skutočnosť, že taxík ma doviezol k úplne inému domu než som si pamätala z detstva. No mohla som predpokladať, že sa presťahoval. Uplynuli celé roky odvtedy, čo sme sa naposledy videli.

Španielsko vyzeralo byť taktiež nebezpečné. Niežeby bol New York bezpečný, no pred veľkým domom, ktorý mal údajne patriť tomu chlapcovi z môjho detstva, stáli ochrankári a mojou prítomnosťou neboli príliš nadšení. Nejakým zázrakom sa mi podarilo presvedčiť ich, že tento dom naozaj patrí môjmu príbuznému, no neverili mi. Venovali mi divné pohľady a prezreli si ma od hlavy po päty. Môjmu vzhľadu nepomohli chaotické brčkavé vlasy, ktoré si hrebeň už ani nepamätali. Asi som napokon predsa len mala poslúchnuť Lilianu. Spotená vo vyťahanom tričku a teniskách som nevyzerala ako člen rodiny Costra.

Po nekonečnom čakaní mi jeden z ochranárov konečne otvoril dvere. Za sebou som vliekla veľký, ťažký kufor, s ktorým sa mi nikto neobťažoval pomôcť. Chladná klíma domu ma obalila a ja som si vďačne vydýchla.

Nemala som veľa času poobzerať sa po vyleštených mramorových podlahách či veľkom lustri visiacom v hale, pretože zo schodov zostupovala žena. Krásna žena. V čiernych obtiahnutých šatách. Krk jej zdobil náhrdelník od Cartiera a ozvena jej opätkov vypĺňala ticho.

„Kto si?" Opýtala sa ma, keď zastala niekoľko metrov predo mnou. Ruky si prekrížila na hrudi a ani sa nesnažila zakryť opovrhnutie. Netušila som, kto to je a čo tu robí, ale rozhodne nepatrila medzi služobníctvo. „Niečo som sa pýtala." Povedala netrpezlivo žena.

„A kto si ty?" Vrátila som jej rovnakú otázku. Môj hlas bol vyrovnaný a pokojný, ale moja myseľ zvažovala, či nie som v nesprávnom dome. Adresu môjho bratranca som objavila len náhodou pred pár rokmi v adresári môjho otca. Nikdy som mu nenapísala, nikdy som ho nijako nekontaktovala. A teraz tu stojím, bez peňazí a s dvadsaťkilovým kufrom.

Žena predo mnou sa lišiacky usmiala, akoby čakala práve na túto otázku. „Vanessa Costra, majiteľka domu. Takže sa ťa opýtam ešte raz a naposledy, predtým než ťa ochrankári vyvlečú z tohto domu." Vyhlásila sebavedomo. „Čo tu chceš?"

Naozaj som sa snažila potlačiť smiech, ale to bolo nemožné. V mojej rodine nebola žiadna Vanessa, ktorá by nosila priezvisko Costra. No aspoň to bola akási stopa, vďaka ktorej snáď nájdem môjho skutočného bratranca.

Vanessa ku mne urobila krok. Hlavu držala vysoko zdvihnutú a pripomínala levicu z kanála Discovery Channel predtým než zaútočí na svoju obeť. Môj smiech ju z miery absolútne nevyviedol. „Je mi jedno, či si nejaká stratená slúžka alebo hľadáš prácu či nejaký omyl môjho manžela, máš tri sekundy na to, aby si vypadla z môjho domu."

Ani som nestihla spracovať, čo povedala. Jej slová mi unikli bez významu a moje ústa nestihli vysloviť vlastné myšlienky.

Určite neprešli tri sekundy. Tým som si istá. A odniekiaľ z domu sa vynoril muž robustnej postavy a v čiernom obleku. V rovnakom, aké mali ochrankári pred dverami. Tvár sa mi zmraštila do zdesenej grimasy. Ak ma vyhodia, tak sa dnu už len tak ľahko nedostanem. Plus, nemám kam ísť, čiže budem musieť čakať pred bránou ako skutočný bezdomovec.

Ochrankár ma silno zdrapol za ruku, akoby som ani nebola ľudská bytosť. Ešte nikdy sa ku mne nikto takto nesprával. Ale tu nie som v Amerike. Mohlo mi napadnúť, že pravidlá Európanov nie sú rovnaké.

Z hrdla sa mi vydral výkrik, ktorý ozvena iba znásobila. Mojou pravou rukou som už viac nedržala rúčku kufra, ale tĺkla som ňou ochrankára, kam som len dočiahla. Ak budú bojovať oni, budem bojovať aj ja.

„Okamžite ma pusti, ty gorila!" Vrieskala som. „Kto si myslíte, že ste, ha?" Ruka ma štípala, ale do úderov som vložila všetko. Ak ma vyhodia, netuším, čo spravím.

Ochrankár ma ťahal ku dverám a moje protesty si vôbec nevšímal. Avšak tesne pred dverami zastal, mne sa podlomili kolená a ocitla som sa na zemi. Bolesť som kvôli šoku necítila, takže som sa rýchlo snažila pozbierať a nabrať stratenú rovnováhu. Oprášila som si neviditeľné smietky a očami hľadala dôvod ochrankárovho nevysvetliteľného konania.

Pri Vanesse stál muž. Týčil sa nad ňou, až teraz som si uvedomila, aké je Vanessa v skutočnosti nízka. Nech bol ten vedľa nej ktokoľvek, nevyzeral veľmi spokojne. Očami prepaľoval nízku brunetku, no v jeho pohľade bolo ešte niečo, čo som nevedela identifikovať.

„Čo sa tu deje?" Precedil pomedzi zuby a bolo zjavné, že odpoveď očakáva od malej levice. Mňa si zatiaľ ani nevšimol a netušila som, či je to dobré alebo zlé znamenie.

Keď napokon otočil tvár ku mne, pretože bolo zjavné, že od Vanessy odpoveď nedostane, bola som v šoku. Mužova tvár priam kričala ostrými črtami, hlboko posadenými očami, ktoré videli aj diabla v človeku. Ale kde sa stratil ten chlapec? Oblek Armaniho mal zaiste ušitý na mieru, a hoci mal prvých pár gombičiek rozopnutých a chýbala mu kravata, stále vyzeral až príliš mužne. Zvedavo si ma obzeral, a keď prehovoril ľadovým hlasom, po tele mi nabehli zimomriavky. „Ako sa voláš?"

Toto nebol hlas toho chlapca z mojich spomienok, ani jeho drsná tvár či drahý oblek. Odkašlala som si, aby som zotrela aj posledné stopy po zadýchaní. „Alejandra." Povedala som dosť nahlas tak, aby moje meno počul, keďže sme stáli na opačných stranách haly. „Alejandra Cruz De Rinaldi."

Muž predo mnou sa zamračil. To bolo jasným dôkazom toho, že bez môjho priezviska by ani on nespoznal mňa. Naozaj sme až takí rozdielni? Naozaj nezostalo nič po deťoch, ktorými sme kedysi boli?

„Alejandra?" Zopakoval a jeho črty náhle zjemneli. Presne som vedela, na čo myslí. Na naše hry na schovávačku, na preteky v behu, na ponocovanie pod španielskou oblohou.

S úľavou som sa konečne rozbehla k Derekovi a objala som ho tak silno ako ešte nikdy. Aj jeho náručie bolo celkom iné než som si pamätala. Jeho korenistá kolínska ma nepríjemne štípala v nose. 

Derek sa odtiahol ako prvý, no nepustil ma úplne. Na chrbte ma pálil pohľad malej levice, ale nevenovala som tomu pozornosť. „Čo tu robíš?" Spýtal sa ma Derek ešte stále udivene. Nespustil oči z mojej tváre a mne bolo jasné, že mu musím povedať aspoň niečo, čo mi dá trochu času. No na to som nedostala príležitosť, pretože Derekovi to došlo. „Vie tvoj otec, že si tu?" Opýtal sa ma priamo a moje telo totálne skamenelo.

Nasucho som prehltla.

Možno môj plán predsa len nebol taký dokonalý, ako som si myslela.