Alejandra

27. kapitola

„Ďalej," odpovedal som na klopanie. Už bolo neskoro večer, ale papierovačky nepočkali. Dnes sa mi podarilo uzavrieť zmluvu, ktorá bude výhodná pre mňa a aj pre toho červa Dereka. Celý deň mi hlavu zamestnávala práca, takže som veľmi nevenoval pozornosť tomu, čo sa deje s Alejandrou. Jasné, bol som plne informovaný o tom, čo robí a kde sa nachádza, no nemal som chuť na jej výlevy pubertiačky.

Oči som od papierov zdvihol až keď Michael pristúpil k môjmu stolu. Držal si správny odstup, jeho výraz mi však prezradil, to čo som sa domnieval. Keby dnešný deň šiel ako po masle, teraz by tu nestál.

„Hovor," vyzval som ho.

Ochrankár si odkašlal, aby nabral odvahu. Ruky mal spojené pred sebou. „Myslím, že dnes nás niekto sledoval." Prehovoril neochotne so zrakom sklopeným k zemi, buď bol zahanbený svojou nedôslednou prácou, alebo sa bál.

„Myslíš?" Zavrčal som a vzkypel vo mne hnev. Zaťal som päste až mi obeleli hánky, odhodlaný nenechať sa vyviesť z miery. Konanie s horúcou hlavou by nevyriešilo nič. „Prečo sa o tom, doriti, dozvedám až teraz?"

„Nechceli sme nič hovoriť, kým si nebudeme úplne istí, pane," dodal s rešpektom a previnilo sa na mňa pozrel. Alejandra bola v meste celý deň. Iba s ochrankármi. Pri predstave, že by sa jej niečo stalo, sa mi zahmlelo pred očami.

„Pokračuj," precedil som cez zaťaté zuby. Zhlboka som sa nadýchol, v nádeji, že ma to upokojí.

„Slečna Alejandra sa celý deň iba potulovala, zastávky celý deň vyberala spontánne. Boli sme v kostole, potom v parku volala so svojou sestrou..."

„K veci," prerušil som ho. Toto boli veci, ktoré som už dávno vedel, pri každej zmene lokality, ma ochrankár informoval správou.

„Pri niekoľkých zastávkach sa pri nás pristavilo čierne SUV, značku sme si, samozrejme, poznačili. Z auta nikto nevystúpil."

Oblizol som si pery. „Čierne SUV?" Zopakoval som už pokojnejšie, pretože som mal presnú predstavu o tom, kto to auto poslal.

„Áno, pane," potvrdil s určitosťou v hlase. Aj on postrehol zmenu v mojom postoji a uvoľnil sa. Michael bol spoľahlivý, dôveroval som mu. Vybral som ho na ochranu Alejandry aj kvôli jeho vyššiemu veku, zdalo sa mi, že Alejandra mu bude dôverovať viac.

„Všimla si niečo Alejandra?" Zamračil som sa.

„Nie, pane." Odpovedal mi stroho ochrankár.

„Ešte niečo?" Spýtal som sa, nech môžeme celú túto situáciu uzavrieť. Ochrankár opäť znervóznel, neistý, či má pokračovať. Nemal som trpezlivosť na takéto detské hry. „Takže?"

„Slečna Alejandra okrem zmrzliny celý deň nič poriadne nejedla," povedal. Alejandrin jedálniček nebol jeho problém, no iba ma to uistilo, že som spravil dobre, keď som jej vybral Michaela. Bolo zrejmé, že si o ňu robí starosti. V kútiku duše som dúfal, že celé jej dnešné počínanie nesúvisí so mnou.

„Ďakujem, Michael," prikývol som, „postarám sa o to."

Keď ochrankár odišiel, sťažka som si povzdychol. Alejandra mi naozaj dávala zabrať.