Alejandra

10. kapitola

Ešte v ten istý večer som sedela roztrasená na gauči v obývačke. Z haly sem prenikalo žlté svetlo a v telke práve dávali program o varení. Nebol to práve zábavný večer, ale poskytoval aspoň trochu rozptýlenia.

Najskôr som, samozrejme, bola vo svojej izbe. Nervózne som čakala, či sa Mathias za mnou predsa len nevráti a nespraví mi niečo. No tam som to nemohla vydržať, strhávala som sa pri každom zvuku a v hlave som plánovala tisíc možností, ako sa dostať z tohto domu. Vanessin brat bol čistý psychopat a bola som nemilosrdne vydaná na jeho milosť. Jediné riešenie bolo spojiť sa s Derkom. Zajtra mu skúsim zavolať z pevnej linky.

Pevnejšie som chytila šálku s horúcim levanduľovým čajom a roztrasenými prstami som si odhrnula z tváre husté vlasy. Brčkavé pramene dnes boli nezvyčajne neskrotné. Deku som si vytiahla až po bradu, no ani to nepomohlo mojej triaške.

Obývačku som síce nepokladala za bezpečné miesto pred Mathiasom, no bála som sa zostať na poschodí, kde by nikto nepočul môj krik. Nebola som hlúpa, ani jeden z Mathiasových ochrankárov by proti nemu nezasiahol, ale to, že je nablízku aj niekto iný, mi dodávalo aspoň ako-taký pocit bezpečia pred Vanessiným bratom.

Bolo tesne pred polnocou, keď sa z haly ozval chichot. Mramor ku mne doniesol nežný ženský hlas. Zvedavosť ma prinútila ísť sa pozrieť na túto nočnú návštevu.

V hale stála Gucci barbie a horlivo sa na niečom zabávala s ochrankárom, ktorý čakal v hale spolu s ňou. Keď ma zbadala, zarazene stíchla a prehliadla si ma. Prižmúrila mačkovité oči a ohrnula nos. Pripomínala mi Vanessu. Namyslená a ufňukaná Španielka. Asi ju znechutili moje krátke šortky a XXL tričko, ktoré som pred pár rokmi ukradla najlepšiemu kamarátovi. Potom sa jej rozjasnila tvár, akoby si na niečo spomenula a povedala: „Pohár vody s troma kockami ľadu."

Najskôr som nerozumela, no potom som pochopila. Blondínka v minišatách si myslela, že tu pracujem ako pomocníčka. Nemala som chuť vysvetľovať jej, kto som, a tak som jej z nejakého dôvodu priniesla vodu.

„Ľad sa nám minul," uškrnula som sa na ňu, keď som jej podávala pohár.

Blondínka sa na mňa falošne usmiala. „Vďaka."

Nad jej hranou slušnosťou som iba prevrátila očami. Tušila som, že chýbajúce tri kocky ľadu ju príšerne rozčuľujú, ale bola príliš hrdá na to, aby zložila svoju masku slušnej dámy a vybuchla.

Za nami sa zabuchli dvere. Nemusela som sa obzerať na to, aby mi bolo jasné, že ťažké kroky patria tomu debilovi.

„Čo sa deje?" Spýtal sa rovno, keď pri nás zastal. Takéto nočné stretnutie nečakal. Barbie, ochrankár a ja. Muselo to vyzerať naozaj divne. Blondínka vyzerala ako z módneho móla, ochrankár vedľa nej len bezradne stál a zvažoval, či spravil dobre, že ju pustil dovnútra. A ja som vyzerala ako chaos. Bola som bosá, rozpustené vlasy mi v nerozčesaných brčkách padali na plecia a vo veľkom tričku, som sa úplne topila.

„Priniesla som slečne vodu, pán Rossales." Zasiahla som ako prvá. So sladkým úsmevom som sa otočila na Mathiasa, pripravená neopustiť svoju rolu slúžky. „No prosím o prepáčenie, pretože som zabudla, kde máme ľad."

Mathiasovi trhlo kútikom úst pri mojej okatej provokácii. Jediný dôvod, prečo som to spravila bol ten, že pokým tu bola blondínka, bola som v bezpečí. Aspoň nateraz a zajtra zavolám Derekovi, a ten ma vezme od tohto psychopata preč.

„Neozval si sa mi tri dni," zafňukala odrazu Barbie. Hodila sa Mathiasovi okolo krku a červenými perami mu stisla bozk na líce.

„Počkaj ma v kancelárii, Lucia," prikázal jej Mathias. Barbie sa so s pokojným úsmevom odtiahla a poslušne odpochodovala na kancelárie. Medzi tým sa stratil aj ochrankár.

Mathias sa ku mne natiahol. Chcela som uskočiť, ale nestihla som to a vykríkla, keď ma bolestivo schmatol za predlaktie. „O čo ti, doriti, ide?" Zasyčal.

Strach sa mnou prehnal ako prílivová vlna. Posledné zvyšky odvahy som stratila aj v roztrasených nohách. Bola som ako labilná stavba z kociek. Stačilo, že do mňa niekto šuchne a ja sa rozletím na celú podlahu.

„Tak takto si to predstavuješ?" Opýtala som sa, no Mathias nepochopil, tak som pokračovala: „Že zo mňa bude poslušné dievčatko, a keď mi niečo prikážeš, tak poslušne odcupitám?"

Mathias sa konečne chytil a pousmial sa. „Keby som ťa poznal lepšie, tak by som si myslel, že žiarliš."

Toto ma úplne vyviedlo z miery. „Nebuď absurdný, Mathias" pokrútila som hlavou, „načo by som mala žiarliť? Na to, že tvoja vyperoxidovaná slečna vo svojej hlave nemá kúsok rozumu alebo na to, že vo svojej prítomnosti dobrovoľne znáša takého namysleného idiota ako si ty?"

„Alejandra," varovne zosilnel svoj stisk, „nehraj sa so mnou."

„Vieš čo, Mathias? Podľa mňa by si sa mal vrátiť za tou slečnou, nechceš predsa, aby nás tu takto našla, lebo by si mohla čokoľvek pomyslieť, alebo sa mýlim?"

Hneď po tom ma Mathias pustil a ja som nepatrne vydýchla. Oboma rukami si vyhladil aj tak bezchybné sako a odišiel.

Bosé nohy ma oziabali, a tak som sa rýchlo utekala skryť pod deku.

Musela som priznať, že provokovanie Vanessinho brata bolo to jediné zadosťučinenie, ktoré mi zostalo. Istá, moja naivná časť, dúfala, že ak mu spravím zo života peklo, pošle ma naspäť. No niečo mi navrávalo, že Mathias netuší, čo je to prehra.

Škoda, že ani ja nie.