Alejandra

48. kapitola

Pozerala som sa svoj odraz vo veľkom zrkadle stojacom v rohu mojej izby, keď ma vyrušilo slabé klopanie na dvere. „Ďalej," pozvala som, no oči som neodtrhla som svojho výzoru. Moje lesklé vlasy mi padali na plecia. Bola to jediná vec na mojom tele, na ktorú som bola naozaj hrdá. Prehrabala som sa v kufri a našla krémový pletený sveter s výstrihom do V a čierne legíny. Chcela som sa obliecť vhodne na boj s mužmi, ktorý ma čakal. Ale ako vždy, moje oblečenie nestálo za veľa. Sľúbila som si, že pôjdem na nákupy so sestrou hneď, ako sa vrátim. Koniec vyťahaným tričkám a o tri čísla väčším mikinám.

V zrkadle som videla ako sa do izby prestrčila Vanessa. Otočila som sa k nej, to, ako vyzerám ma ihneď prestalo trápiť. Vzkypel vo mne hnev. „Myslela som si, že si Martha." Povedala som namiesto pozdravu. Paničku som tu rozhodne nečakala.

„Dúfam, že to sklamanie prežiješ," odvrkla, keď za sebou zatvárala dvere. Okato si ma prezerala, možno sa čudovala, prečo ma jej brat ešte nezastrelil. Vanessa bola ten posledný človek, ktorého som chcela vidieť. Čakala som na rozsudok, hoci som nič zlé nespravila. Trpela som za hriechy iných, za rozhodnutia iných. Teraz ma súdili, jej brat, jej manžel, môj otec.

„Prečo si prišla?" Opýtala som sa drsne, moja ľútosť sa kamsi stratila. Asi to bolo tým, že táto potvora dobre vedela, čo je jej brat zač a vedela aj o Derekovi, nechala, nech si ma Mathias odvedie. Dovolila, aby som mala rovnaký osud ako ona.

„Chcem sa s tebou pozhovárať," jej zmierlivý tón sa mi nepáčil. Prišla ma o niečo požiadať, chcela ukradnúť kúsok z koristi, ktorou som sa stala. Typický lovec.

„O to nemám záujem," odmietla som ju zoči voči.

V jej očiach sa blysol strach, no rýchlo to zakryla. Vstúpila hlbšie do miestnosti, akoby tu vlastnila aj prach. „Derek ani Mathias nevedia, že som tu." Ak mal byť toto jej pokus, ako si ma získať, tak jej to veľmi nešlo. „Prekĺzla som sa cez vchod, chvíľu im potrvá, kým im oznámia, že som tu."

Až teraz mi napadlo, že by mi poľahky mohla ublížiť. Od začiatku ma neznášala. Pohľadom som prebehla po jej chudej postave. No mala na sebe jednoduché obtiahnuté šaty, žiadny nôž neskrývala. „Derek ťa nechcel pustiť z vodidla?" Asi si nezaslúžila moju uštipačnosť, ale nemohla som si pomôcť. Bola rovnako vinná ako oni.

Zaškrípala zubami. „Myslíš si, že si lepšia než ja, Alejandra? Mhm? Pretože ja nemám taký dojem, že si môžeš dovoľovať vyskakovať, ale ak sa mýlim, pokojne ma oprav."

Zmĺkla som. Derekova manželka mala pravdu. Bola som ako prasa pred porážkou. Nikto sa ma nepýtal, čo chcem ja a už som to nevedela ani ja. Nemala som záujem o otcovu firmu, to, že mala byť raz mojou bol fakt a ani som sa nezamýšľala nad tým, že by to malo byť inak. No čo ak by som mala na výber? Čo ak by som mohla zostať v Španielsku, žiť tu, zbaviť sa povinností...

„Ak si sa mi neprišla vysmievať, prečo si tu?" Prekročila som z nohy na nohu, státie mi bolo akési nepríjemné, no nechcela som z tohto robiť čajový večierok. Sedieť na gauči a predstierať, že Vanessa v skutočnosti nie je mrcha a že tam dole nerozhoduje skupina mužov o mojom živote.

„Chcela som ti navrhnúť riešenie," povedala neisto, to neznelo dobre, „možno existuje spôsob, ako z tohto celého vyjsť."

„Počúvam," precedila som medzi zubami. Nech už má na mysli čokoľvek, bola som ochotná si ju vypočuť, ak by ma to malo spasiť. Ak by som mohla získať čas, rozhodnúť sa, čo sama chcem. Aspoň na chvíľu zabudnúť na jej brata, na to ako na využil.

„Vydaj sa za môjho brata." Na päť sekúnd som úplne onemela, potom som vybuchla do takého smiechu, až som sa musela chytiť za brucho. Vanessa tam stála a hľadela na mňa ako na blázna. „Neviem, prečo sa smeješ, Alejandra, lebo toto fakt vtipné nie je."