Alejandra

25. kapitola

„Nie, nie, nie!" Svoj pohár som rázne odtiahla, hoci Trishina ruka s fľašou sa k nemu opäť približovala. Účinky vína som cítila už dosť na to, aby som vedela, že ďalší pohár by bol mojou vraždou. Nebola som zvyknutá piť, no ako sa zdalo, Trisha s alkoholom nemala najmenší problém. „Toto už dopiť musíme!" Červeným nechtom poklepkala po sklenenej fľaši. Veľa v nej už nezostalo.

„Fajn," prehlásila som namosúrene. Podala som jej pohár a ona mi doliala, zvyšok vína sa už ani neobťažovala naliať do svojho pohára, pila ho rovno z fľaše. Teraz som už chápala, prečo ma Mathias varoval pred večerom s Trishou. Víno mi už prestalo chutiť, no fľaša sa stala usvedčujúcom dôkazom, ktoré som sa chceli zbaviť. Snáď sa nikto nebude hrabať v odpadkovom koši.

„Prestaň sa tváriť tak previnilo," pokarhala ma Trisha. „Mathias nikdy nezistí, že sme si vzali víno," prevrátila očami a chlipla si z fľaše. „Práve naopak. Mathias by nám mal byť vďačný, pretože toto chutí ako nedozreté hrozno. Kyslé," posťažovala sa s ohrnutým nosom si fľašu opäť priložila k ústam.

Podľa môjho názoru to také zlé nebolo. Víno bolo síce suché, po sladkosti ani stopa, ale vypiť sa dalo. „Bude určite zúriť," rozosmiala som sa. Predstava nazlosteného Mathiasa mi prišla mimoriadne zábavná.

„Pochybujem," pokrútila hlavou Trisha a červené vlasy jej pritom spadli do tváre. „Ani si nevšimne, že mu čosi zmizlo." Opäť sa napila. „Vážne tento hnus stojí tisícpäťsto eur?" Svoju pozornosť venovala etikete na fľaši.

„Tisícpäťsto eur?" Rozosmiala som sa. „To nemôžeš myslieť vážne!"

Trisha iba krútila hlavou a zadúšala sa smiechom. „Naozaj!" Tvrdila. „Len sa na to pozri! Château Lafite Rothschild, ročník 2000." Pokračovala prečítaním etikety, po výbuchu smiechu. „Ak by toto niekomu Mathias nalial, dotyčný by si pomyslel, že ho chce otráviť."

Pri tej predstave som sa rozosmiala ešte viac. „Čo ak sme sa práve otrávili my?" Do očí sa mi tlačili slzy smiechu. Absurdita mojej vlastnej výpovede sa mi zdala ešte smiešnejšia.

„Mali sme to dať ochutnať najskôr nejakému ochrankárovi," navrhla Trisha stále so smiechom a plesla sa po čele až to zadunelo, bola hrdá na svoj nápad. „Škoda, že je na to už neskoro."

Pokrútila som hlavou. „Mathias by vyletel z kože, ak by nás tu takto našiel a ešte k tomu s ochrankárom." Aj napriek tomu, že sme sa schovávali v zadnej časti domu, necítila som sa bezpečne. Môj strach sa nedal nijako racionálne vysvetliť, no tušila som z čoho pramenil. Stále som nebola pyšná na svoje konanie, síce mi Trisha tvrdila, že jedna či dve ukradnuté fľaše nevadia, ja som si tým taká istá nebola. Vlastne to bola prvá vec, ktorú som v celom svojom živote ukradla, ak sa to dá nazvať krádežou.

„Mathias by vyletel z kože, keby nás tu našiel s hocijakým chlapom," potvrdila mi Trisha.

Opäť som sa zahľadela na pokojnú hladinu bazéna. Dnešná noc bola priam stvorená na romantickú prechádzku pri splne mesiaca. Alebo na posedenie pri grilovaní.

„Prečo je Vanessin brat taký..." Vetu som nevedela dokončiť, no zvážnela som. Nech bolo, čo bolo. Ten muž bol chodiacou záhadou.

„Chladný?" Dopovedala za mňa moja nová kamarátka a spýtavo sa na mňa zahľadela. Keď som ostala mlčať, iba kývla plecom. „Mathiasa poznám celý svoj život, ver mi, keď ti hovorím, že jeho správanie si nesmieš brať osobne."

„Neberiem to osobne," opravila som ju, „len tomu celému nechápem. Proste nerozumiem tomu, prečo som tu a nie u Dereka, celé toto sa mi zdá byť ako zvláštna hra." Do hlasu sa mi vkradlo podozrenie. Celá táto situácia bola prinajmenšom divná. Niečo tu nesedelo, no nevedela som prísť na to čo. Mala som obavy zveriť sa s tým Trishy, nepoznala som ju natoľko, aby som jej mohla dôverovať, ale víno mi otvorilo ústa.

Trisha sa hlbšie usadila na sedačke a povzdychla si. „Chápem, ako to myslíš, ale je lepšie nepchať do toho nos. Muži ako Mathias alebo Derek si vždy nájdu niečo, aby sa zabavili. Baví ich to hlúpe pretekanie o peniaze, ženy, čokoľvek. Vanessa bola tiež len Drekekou zábavkou a pozri, ako to dopadlo."

„Čože?" Zamračila som sa a nevedomky sa naklonila bližšie k Trishy. Čo je toto za chorý svet?

„Nepozeraj sa tak na mňa," zatvárila sa znechutene Trisha, „Tiež tomu celému nerozumiem, jediné, čo viem je, že moja najlepšia kamoška sa vydala a ja som bola tá posledná, ktorá sa to dozvedela." Priznala urazene. Tušila som, že urazenosť nie je to, čo Trisha naozaj cíti. Vanessa ju zranila, no prečo jej Nessa nepovedala o vlastnej svadbe?

Odpila som si, aby som svoje myšlienky utopila. Skladačky, ktoré som mala k sebe nepasovali. Niečo chýbalo, niečo, niečo, niečo...

„Ja byť tebou, užívam si to. Ty," vyhlásila pokojne, „bývaš v dome s najväčším sexošom, akého poznám a ty sa len sťažuješ!"

Nemohla som si pomôcť a opäť som sa rozosmiala. Mathiasa by som sexošom určite nenazvala. Bol príťažlivý, to áno, ale mal v sebe niečo, čo mi naháňalo strach.

„Páči sa ti?" Zachichotala som sa, no pri vyslovení mojej otázky ma vo vnútri niečo pichlo. Nezdalo sa mi správne, aby bol Mathias s Trishou alebo ktoroukoľvek inou ženou.

„Preboha!" Smiala sa Trisha a v očiach mala zdesenie. „Ja a on? Nikdy!" Krútila hlavou, tak rýchlo až som sa čudovala, že si ju neodkrúti. „Mathias je ako môj starší brat, radšej by som si vypichla oči než s ním niečo mať. Navyše Nessa by asi dostala infarkt."

Najradšej by som jej povedala to isté. Že aj ja by som si radšej niečo vypichla, vytrhla, odrezala než s ním niečo mať. Ale hanba mi sfarbila líca a bola som vďačná, lebo Trisha to v slabom svetle zo záhrady nemohla vidieť.

„Už viem!" Vykríkla Trisha a tackavo sa postavila. „Potrebujeme hudbu! Idem po JBL do Vanessinej izby a cestou vezmem niečo ďalšie na pitie, lebo neverím tomu, že Mathias v tej jeho snobskej vínnej pivnici, nemá aj čosi lepšie."