Alejandra

53. kapitola

Nebola som si istá, čo ma dostalo von z mojej izby. Derekov srdcervúci prejav to určite nebol. Najviac, ak som k sebe mala byť úprimná, ma mrzelo, že Mathias sa prestal snažiť. Neklopal mi na izbu. Ani mi neposielal esemesky v nádeji, že mu odpoviem aspoň cez telefón. Naozaj to vyzeralo tak, že sa vzdal. Pochopil, že toto celé nemá význam. Uspokojil sa s majetkom a pochopil, že mňa v skutočnosti nepotrebuje. Všetko aj tak plávalo medzi ním a jeho švagrom.

Do šálky som si naliala kávu. Tá vôňa dokázala roztancovať moju dušu.

„Tak toto ani náhodou!" Šálku som odtiahla od pier a zamračila sa na Marthu stojacu medzi dverami s rukami založenými vbok. „Štyri dni bez jedla, žiadna káva." Vykročila ku mne pevným krokom. „Vy chcete ublížiť si?" Šálku mi zobrala z rúk.

„Som Američanka," prehovorila som pokojne, „bez kofeínu nedokážem fungovať a môj deficit už viac nedokážem potláčať."

„Jedlo nie a káva áno?" Pokračovala nazlostene. „Najskôr jedlo, potom káva." Začala sa prehrabávať v chladničke. Bože, ak sa do mňa pokúsi dostať jedlo, povraciam sa.

„Vlastne," odkašľala som si, Martha nebola typ osoby, ktorú by niekto chcela nahnevať, „som už raňajkovala, ale ďakujem."

Martha ma prepálila svojim pohľadom, no keď videla, ako si hryziem spodnú peru, jej pohľad zjemnel. „Trochu polievky vám urobí dobre, uvidíte, slečna."

Usmiala som sa, keď mi povedala slečna. „Naozaj nie," pokrútila som hlavou.

„Trvám na tom," ďalej sa len hrabala v chladničke, potom siahla po tanieri, a tým spečatila môj osud. „Manželka dona nemôže hladovať," mrmlala si popod nos a naberala polievku. „Žiadna anorexia v tomto dome nebude." Nemalo zmysel jej odpovedať alebo horšie, hádať sa s ňou.

Posadila som za barový stôl ako neposlušné dieťa, lebo presne tak som sa cítila. Rukávy som si stiahla, čo najnižšie a ukryla v nich ruky.

Martha naplnila kávovar a vytiahla ďalšie dve šálky, potešila som sa. Možno by som do seba mohla niečo napchať a káva bude mojou odmenou. „Och slečna Alejandra, kvôli vám seňor zošedivie," vyčítala mi.

„Kvôli mne to určite nebude," potriasla som hlavou s úsmevom. Predstavila som si ho so šedinami, pristali by mu.

„Počkajte tu, slečna, hneď sa vrátim." Martha zobrala tácku s kávou a rezkým tempom odišla niekam do domu, akoby sa bála, že ujdem, kým tu ona nebude. Kam niesla tú kávu? Srdce sa mi rozbúchalo, no Martha sa vrátila skôr než moja myseľ začala pracovať na plné obrátky.

Bez slov predo mňa postavila misku s pariacou polievkou. Na jej vrchu plávala mrkva a kúsky brokolice. Do ruky mi vložila lyžičku. Bola som si istá, že ak nezačnem jesť sama, začne ma kŕmiť.

„Naozaj sa necítim..." Fakt som si, želala, aby sa Martha nado mnou zľutovala a nenútila ma. Už to, že som vyliezla z izby bolo veľa. Na jeden deň to bohato stačilo.

„Treba jesť, kým nevychladne," pohrozila mi prstom. „Seňor Rossales je mäkký, ale ja nie. Žiadne vymýšľanie už nebude. Na večeru vám pripravím quacamole a k tomu enchiladas. To vás postaví na nohy."

Už len pri tej predstave sa mi prevrátil žalúdok. „Myslela som si, že ste tu len na obed," prehovorila som s plnými ústami. Horúca polievka bola ako oheň v mojom žalúdku. Dúfala som, že Martha tak neskoro už nepracuje. Nikdy som ju tu vo večerných hodinách nevidela. A momentálne by som spravila všetko preto, aby som sa vyhla jej domácej kuchyni.

„Áno," prikývla, „ale vaše zdravie je dôležitejšie, nedovolím, aby ste boli ešte jeden deň bez jedla. Kto to videl, aby slečna ako vy, hladovala?"

„Nehladovala som," odmietla som rázne, „necítila som sa dobre, ale už je to preč, takže si tým netreba lámať hlavu." Lyžicu som nechala v miske, nemohla som do seba dostať viac.

„Zlomené srdce sa nezahojí zo dňa na deň," usmiala sa, okolo očí sa jej urobili vejáriky vrások. „Ja všetko vidím a všetko počujem," pohladila ma po ruke, potlačila som potrebu rozplakať sa v jej objatí. „Počujem vašu bolesť, ale vidím aj tú seňorovu."

„Ja netrpím," povedala som až príliš prudko, no Martha sa na mňa stále pozerala rovnako. „A," prehltla som, „ak trpí, Mathias, o čom skutočne pochybujem, môže si za to sám."

Martha pokrútila hlavou a netrestala ma tľapkať po ruky. „Obidvaja ste tvrdohlaví ako mulice, ste urazení ako deti, každý z iných dôvodov, ale stále rovnako hlúpych."

Chystala som sa jej oponovať, no ústa som zavrela na prázdno, keď do jedálne vstúpila žena v čiernom saku. Vlasy jej siahali po plecia a červené pery jej hrali úsmevom. „Ďakujeme za kávu." Prehovorila a ja som si až vtedy všimla tácku, tú istú tácku, ktorú Martha ešte pred chvíľou niekam odniesla.

„Prečo ste to odniesli až sem?" Začala ju karhať Martha. „Odniesla by som to hneď."

„Nerobte si starosti," mávla rukou žena, jej hlas bol srdečný a bola v ňom akási ľahkosť, do ktorej sa človek túžil ponoriť.

Sedela som tam ako prikovaná. Ani som si nevšimla, že jediným votrelcom v tomto dome som vlastne ja. Aj som tak vyzerala. Sedela som sama za veľkým dreveným stolom, kompletne vyvedená z mieri. Martha mala na sebe domáce oblečenie. Tmavomodré tepláky a kaki mikinu bez zipsu. A pritom stále vyzerala lepšie ako ja. Nikdy ma môj výzor netrápil. V New Yorku je úplne jedno, či sa na ulici prechádzate v pyžame alebo večernej róbe, ale teraz mi z pľúc unikol všetko vzduch.

„Už odchádzate?" Viedla konverzáciu ďalej Martha.

Ani som si neuvedomila, že som zo stoličky zliezla a stála na skamenených nohách. Keď do miestnosti vošiel Mathias. Bol v obleku, strnisko mal trochu dlhšie než zvyčajne. „Toto si nechala v kancelárii." Do ženiných rúk strčil nejaký fascikel.

„Ďakujem!" Potešila sa žena. „Raz si tu zabudnem aj vlastnú hlavu." Na opätkoch bola len o kúsok nižšia než Mathias. Zaškrípala som zubami, pozerajúc sa na dôvod okupácie môjho manžela.

„My dve sa ešte nepoznáme," natiahla ku mne ruku. Ihneď som pochopila, že ona je jednou z tých osôb, ktoré má rád každý. Je milá, múdra a šikovná. Presný opak mňa. „Som Bethany, ale prosím, volaj ma Beth."

Vôbec som sa nemohla pohnúť, dívala som sa na jej vystretú ruku. Jej úsmev mojou strnulosťou zostal nedotknutý. „Ja..." Vykoktala som, akoby som zabudla aj rozprávať. Spáva s mojim manželom? Prečo mi nikto nič nepovedal? Myslím tým, nie je to žiadne prekvapenie, že sa to stalo. Čakala som to, ale asi ma len zaskočilo, že sa to stalo tak skoro. „Ja..." Skúsila som to opäť. Musela som vyzerať ako kompletný idiot. Nielenže som nevedela vysloviť svoje meno, mala som oblečené čiernobiele pruhované pyžamo. Netušila, či skôr budím dojem väzňa na úteku alebo šialenej zebry.

„Toto je Alejandra," pomohol mi Mathias. Z nejakého dôvodu som odrazu mala pocit, že som nestrápnila len seba, ale aj jeho.

Ruka Beth spadla naspäť k jej telu, no usmievať sa neprestala. „Máš krásne meno," myslela to úprimne, „dúfala som, že..." zvyšok jej vety zostal visieť vo vzduchu.

Jediné, čo sa ozývalo v mojich ušiach bola ozvena mojich bosých nôh na mramorovej podlahe.