Alejandra

32. kapitola

Môj mozog sa naozaj snažil spracovať, čo sa dialo, ale dnešok by sa dal zaškatuľkovať ako deň nezmyslov.

Mathias sa za detským hlasom otočil s obrovským úsmevom, dokonca väčším než mal pri tej žene. Radosť mu prenikla aj do očí a po jeho tvrdej a nekompromisnej stránke nebolo ani stopy.

Keď pre nami zastalo asi dvanásťročné dievča na vozíčku, úplne ma to zaskočilo. Nemo som sledovala ako sa k nej Mathias zohol a bez problémov ju objal. Dievčatko ho objalo, akoby ho nevidelo už celú večnosť. Jej chudé dlhé ruky zvierali Mathiasa ako o život. Ich privítanie trvalo určite niekoľko minút a pritiahlo aj pár zvedavých očí, v ktorých sa však nečrtalo žiadne prekvapenie.

„Tak čo máš nové, pretekárka?" Opýtal sa Mathias, bol ku mne otočený chrbtom, takže som mala chvíľu na spamätanie. „Tvoja mama mi už stihla požalovať, že si mala v škole problémy." Jeho hlas neznel, že by tú malú naozaj hrešil. Vlastne som ho ešte nepočula rozprávať sa s niekým takto.

„Ale veď to poznáš, krstný," dievča mávlo rukou, toto gesto z nejakého dôvodu vôbec detsky, „začali si dovoľovať, to som nemohla nechať len tak."

„Robil ti niekto zle?" Zaujímal sa Mathias už vážnym hlasom. Neisto som sledovala ich rozhovor. Slnko mi hrialo na chrbát, opäť som odpila zo svojho drinku. Nevedela som, kam sa pozerať alebo čo robiť.

Dievča pokrútilo hlavou, rukami zľahka držalo kolesá vozíka. „Mne nie, krstný, teba a ocina sa všetci boja, ale je u nás jedno nové dievča. Má štipendium, všetci sa jej smejú."

V mojej hlave stále rezonovalo slovo krstný. Vôbec som sa nezamýšľala nad tým, či má Mathias aj inú rodinu okrem Vanessy. Ako to, že nikdy nespomenul svojich rodičov? Predstava, že tento muž, ktorý sa správa surovo, môže mať krstnú dcéru. Čo za rodičia zverili vlastnú dcéru do rúk tohto grobiana?

„Priviedol si si frajerku, krstný?" Dievča ku mne zvedavo natočilo hlavu. Pozerala sa na mňa, akoby ma už predtým poznala. Prejavovala akúsi zdravú zvedavosť obalenú trpezlivosťou. Z jej tmavých očí vyžarovala múdrosť dospelého človeka. Odhadovala som, že môže mať trinásť, hoci bola samá ruka samá noha. Aj napriek jej vozíčku som vedela, že je chudá a vysoká. V čokoládových očiach sa jej zračila priateľskosť, nebola tam ani stopa po odmietnutí.

„Také niečo," potvrdil jej Mathias, no ani sa pritom na mňa nepozrel.

Potrebu zaškrípať zubami som potlačila do úzadia. Mathiasove tiché varovanie som dokázala vycítiť už len z postoja jeho tela.

Čoraz viac, pre mňa, nepríjemnú situáciu prerušil výkrik. „Maria Elizabeth Sanchéz Lopez!" K dievčine sa rútila žena s výrazom veľmi zúrivej levice, ktorá ešte len pred chvíľou objímala Mathiasa. Všimla som si, že obuté má iba akési papuče, a tak jej bola rýchla, naozaj rýchla. Jej krik aspoň čiastočne pohltila hudba a rozhovory hostí. Tí si jej príchod ani nevšimli alebo naň boli takí zvyknutí, že mu už ani nevenovali pozornosť. To bola ďalšia vec, ktorá mi pripadala zvláštna. Ak nás rodičia chceli so sestrou vyhrešiť, vždy to spravili v súkromí. Papa by na žiadnej oslave takto nestratil nervy a nekričal. Za každých okolností sme sa museli správať vzorne. „Koľkokrát som ti povedala, aby si používala bezbariérovú rampu!"

Maria odvetila rovnako pokojne ako vyzerala: „Prepáč, mami, videla som Mathiasa z okna a nevedela som sa ho dočkať. A nerob z toho takú tragédiu, nie je to žiadne schodisko, je to jeden malý schodík, ktorý môj vozík hravo zvládne."

„Maria má pravdu, Anna," vstúpil do toho Mathias, „okrem toho je to výborná šoférka, omnoho lepšia než ty." Zažartoval. Obidve sa zasmiali. Prekvapila ma ľahkosť s akou všetci brali postihnutie Marie.

„Och!" Vzdychla Anna a pozrela sa na mňa, len teraz si uvedomila, že jej výbuch mal svedka. „Alejandra, však?" Usmiala sa na mňa. Prikývla som tak neisto, akoby som ani nevedela vlastné meno. „Páči sa ti v Španielku? Mathias nám o tebe takmer nič neprezradil, no veľmi sme sa na teba tešili."

Odkašľala som si, trvalo niekoľko sekúnd, kým sa mi podarilo nájsť môj stratený hlas. „Španielsko je nádherné," zdvorilo som sa usmiala, „som naozaj šťastná, že som sa mohla prísť opäť."

„Opäť?" Zamračila sa Anna, očami rýchlo švihla smerom k Mathiasovi, no svoj zaskočený výraz tváre rýchlo napravila priateľským úsmevom.

„Áno," potvrdila som, „môj bratrenec..."

„Nezmienil som sa ti, že Alejandra má vlastne španielske korene," ostrým tónom vstúpil do nášho rozhovoru Mathias. Už-už som otvárala ústa, aby som pokračovala, ale jeho pohľad ma umlčal. Nech som povedala čokoľvek, nebolo to dobré. Prečo im o mne Mathias nepovedal viac? Priviedol ma medzi svoju rodinu, no nič im o mne nepovedal?

„Áno, je to tak," nabrala som odvahu, „ale zdá sa, že tu veľmi nezapadám," zasmiala som sa. Chcela som trochu odľahčiť situáciu a obrátiť konverzáciu iným smerom, tento pokus nebol veľmi úspešný.

„Tým sa netráp," zareagovala opäť Anna, „som si istá, že väčšina ľudí, ktorých si stretla sú Mathiasovi partneri. Príšerne nudní a namyslení ľudia, ktorí rozumejú iba číslu na ich bankovom účte."

„Tomu úplne rozumiem," prikývla som, „som však rada, že som tu spoznala dobrých ľudí." Moje odpovede boli presne také, aké by vyžadoval papa. Slušné, zdvorilé a relevantné.

„Keď sme už pri spoznávaní," začala Anna s úškrnom, „ako ste sa spoznali vy dvaja?"

Maria ma trpezlivo sledovala, s rukami voľne položenými v lone, čakala ďalšiu rozprávku, v ktorej princom bol jej krstný otec.

Očami som vyhľadala Mathiasa, mala som silný pocit, že on je ten, ktorý chce odpovedať na túto otázku, avšak ten stál asi meter od nás. Bol zabraný do rozhovoru s nejakým mužom a zdalo sa, že ide o niečo vážne. Preto som sa rozhodla odpovedať čo najstručnejšie, preklínajúc sa, pretože som nemala v úmysle nijako Mathiasa chrániť. Za predpokladu, že Anna poznala Dereka, mi niečo nahováralo, že bratrancovo meno by som spomínať nemala. S Mathiasom sa neznášali a netušila som, aký názor má na neho zvyšok Rosalessovcov. „Proste sme do seba vrazili," zasmiala som sa, no spomienka na naše prvé stretnutie vo mne vyvolala zimomriavky, „omylom som do neho vrazila aj s mojou večerou, celého som ho zašpinila." Maria hltala každé moje slovo, preto som ich vyberala opatrne a nešpecifikovala, kde sa to stalo. „Pohádali sme, no potom som zistila, že Mathias je vlastne Vanessin brat a podarilo sa nám zostať v kontakte."

„Si Vanessina kamarátka?" Opýtala sa ma Maria, bola to jej prvá priama otázka.

„Nie tak úpl..." začala som veľmi váhavo, no Mariina matka ma ihneď prerušila ostrým hlasom. Jej vrúcnosť sa vyparila do nenávratna, odrazu predo mnou stála prísna, neústupčivá žena. Ruku položila na dcérino plece. „Môžem s tebou hovoriť Mathias?"

Obidvaja odišli do dostatočnej vzdialenosti na to, aby sme ich nemohli počuť. Maria ma skúmala a ja som sa zachvela. Zostala som mlčať, všetko tu pre mňa bolo nekomfortné a najhoršie bolo, že hoci som Mathiasovi nechcela narobiť problémy, urobila som pravý opak. A tým som do pekla vtiahla aj seba.