Alejandra

54. kapitola

Keď som vyvracala posledný zvyšok polievky, necítila som sa o nič lepšie. Ešte chvíľu som sedela pri záchodovej mise a zhlboka dýchala. Všetko je v poriadku, hovorila som si pri umývaní zubov. Môj žalúdok proste nezvládol prudký vpád jedla, asi som mala na prvýkrát zjesť niečo iné.

Nikdy som nebola človek, ktorý koná impulzívne. Vždy som mala plán, zadné dvierka. Aj Španielsko bol plán. A bol to dobrý plán, keby to nezlyhalo.

„Potrebujem tvoju pomoc," začala som hneď bez počkania na zdvorilý pozdrav.

„Ty žiješ!" Ozval sa radostný výkrik z druhej strany. Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa. „Už som sa bál, že si na mňa úplne zabudla, kráska." Pokračoval Adrian. Pri jeho hlase sa moje telo uvoľnilo. Adrian bol posledná osoba, ktorú som videla pred príchodom do tohto šialenstva. Zdá sa, že každý kruh sa raz uzatvorí. „Čo pre teba môžem urobiť, princezná?"

Nemohla som si pomôcť, ale zasmiala som sa. Už som zabudla, aké ľahké môžu byť veci. Aké môže všetko krásne jednoduché. „Potrebujem, aby si po mňa prišiel." Zo skrine som vytiahla svoj kufor.

„Akože do Španielska?" Úplne som si vedela predstaviť, ako prekvapene dvíha obočie.

„Áno," prikývla som, hoci to nemohol vidieť. Do prázdneho kufra som hodila prvú kopu. Vlastne som ani netušila, čo som tam hádzala. Niektoré veci v mojej skrini boli Vanessine. Pošlem jej ich poštou späť. „Kedy tu môžeš byť?"

„Zlatko," jeho hlas zvážnel, „čo sa stalo?"

„Môj otec," do očí sa mi natlačili slzy, „stal sa môj otec. Prosím, Adrian, musíš po mňa prísť."

Telefonát som dala na reproduktor, potrebovala som zapnúť kufor. „Máš neskutočné šťastie, miláčik," ozval sa Adrian svojim bezstarostným tónom. „Stále som v Európe. Overím situáciu s pilotom a vzlietneme hneď ako to bude možné."

V mojom srdci sa zatrepotala nádej, čistá nádej. Všetko dobre dopadne. „Ďakujem ti, budem tvojou dlžníčkou do konca našich životov. Sľubujem, že ti to vrátim."

„Prestaň," zahriakol ma môj priateľ, „sám som ťa do Španielska priviezol, tak ťa aj odveziem. Pošli mi svoju adresu alebo chceš, aby sme sa stretli až na letisku?"

Aj som zabudla, aký je to pocit, keď sa o mňa niekto úprimne stará. Aké to je, keď môžem len tak veriť človeku bez hraníc. „Stačí, ak sa stretneme na letisku." Nemohla som zaručiť, že by Mathiasovi nepraskli nervy, ak by sa pred bránou zjavil nečakaný hosť. Malo by mu to byť kompletne jedno, ale nemohla som riskovať, že sa predsa len Adrianovi niečo stane.

„Fajn, detaily ti pošlem na Instagram," hovoril sústredene, „počuj, miláčik, posledná otázka." V telefóne sa ozvali ďalšie hlasy. „Dostala si sa do nejakých problémov? Mám zobrať aj ochrankárov?"

„Nie," odvetila som až príliš rýchlo, „všetko je v poriadku," zopakovala som svoju lož, „len mám už plné zuby tejto krajiny."

„To si celá ty, princezná," zasmial sa, „budem ťa informovať, zatiaľ to tam ešte skús vydržať."

Adrian zrušil hovor a ja som si povzdychla, keď som konečne zapla kufor.

„Neviem, kam si myslíš, že ideš," ozval sa hlboký hlas, Mathias sa opieral o rám dverí s úškrnom, „ale asi ťa sklamem, lebo moja manželka nebude v jednej miestnosti s nikým, kto ju volá miláčik."

Z plachiet mi unikol všetok vietor. Boli tie dvere na mojej izbe otvorené celý čas? Ako dlho tam vôbec stál. „Počúvať cudzie rozhovory sa nepatrí, Mathias." Ruky som si prekrížila.