Alejandra

18. kapitola

Mathias ma usadil do kresla, zatiaľ čo on nado mnou stál ako sudca. Jeho kancelária bola veľmi pekná a minimalistická. Mal tu veľký biely koberec, veľký dubový stôl a kreslá. Nikde sa tu nepotulovali papiere ani knihy. No nemala som veľa času obzerať sa. Ruku som si pred ním schovávala, ako sa len dalo. Pravdou je, že som ju schovávala aj pred sebou. Nemohla som sa teraz zosypať.

„Čo ti to vôbec napadlo, Alejandra?" Mathias si od nervozity vyhrnul rukávy. Akoby sa chcel biť aj on.

„Už som sa ospravedlnila, Mathias!" Vyhŕkla som. „Čo chceš, aby som spravila viac?" Ak na nej Mathiasovi naozaj tak záleží, prečo teraz nie je s ňou? No odpoveď bola jednoduchá. Mathias sa vyžíval v každej príležitosti, ublížiť mi. A teraz si ma mohol vychutnať v celej kráse.

„Musím uznať, že si toho urobila už naozaj dosť Alejandra," pokračoval, „predtým než nabudúce niečo urobíš, tak by si mohla najskôr popremýšľať."

Vlasy mi spadli do tváre, rýchlo som si ich odhrnula. „Popremýšľať?" Vykríkla som. „Alebo by som sa radšej mala zahrať na ufňukanú slečinku a pobežať za tebou?"

Mathias mi zatlieskal. „Výborný nápad, keby si prišla za mnou, možno sme sa tomuto celému mohli vyhnúť."

„Nepotrebujem ťa, aby si vyhrával moje boje, Mathias!" Varovne som na neho namierila prst. „Navyše tá tvoja Barbie si to zaslúžila. Očividne ju doma nenaučili správať sa k ľuďom."

Mathias stále zatínal päste, ale už vyzeral byť pokojnejší. Zastal uprostred kroku a pozorne si ma prehliadol. Netváril sa veľmi nadšene. Múku som mala po celom tričku, určite aj na tvári, rozpustené vlasy mi lietali na všetky strany. Môj drdol teraz isto pripomínal len neurčitý tvar.

„Sadni si," prikázal mi už pokojne, „pozriem sa na teba."

Ihneď som zavrtela hlavou. Už len pri predstave, že by sa ma dotkol mi nabehli po tele zimomriavky. „To naozaj nebude potrebné, nič mi nie je."

Ani som poriadne nestihla dohovoriť a Mathias mi ukazovákom dvíhal bradu. Jeho oči blúdili po každom kúsku mojej tvári. Odhrnul mi z čela vlasy a prezrel aj hlavu. „Nikde si sa neudrela?" Znel naozaj starostlivo. „Toto ťa bolí?" Prstami mi pritlačil na nejaké miesto vo vlasoch.

„Nie," vydýchla som. Celá dlaň mi pulzovala, ale to bude až môj neskorší problém. Pôjdem za Marthou a spýtam sa jej, kde nájdem ďalšie obväzy. Znova si previažem ranu a budem dúfať, že sa iba povraciam a neskončím zas na podlahe. Najradšej by som požiadala o pomoc Mathiasa, ale nemohla som. Nie preto, že by mi nepomohol, ale preto, že tentoraz som si za roztrhnutie stehov mohla iba vlastnou vinou.

Pri predstave tej rany som opäť zbledla. „To stačí," odtiahla som sa. Musela som si ísť rýchlo ľahnúť, inak sa mojou posteľou stane tento biely koberec.

Mathias sa na mňa nechápavo pozrel a hľadal príčinu tejto náhlej zmeny. Mokrý, lepkavý obväz ma previnilo ťažil. Prisal sa k mojej pokožke ako vina. Nemohla som inak, iba uznať, že biť sa so štichmi nebol dobrý nápad.

„Alejandra?" Oslovil ma Mathias. Čakal, pozeral sa na mňa, čítajúc v mojich očiach klamstvo. Zostávali sekundy, kým mu to dôjde. Zbledla som ešte viac.

Mathias sa na mňa stále díval, pripútal ma k sebe svojim prenikavým pohľadom a ja som sa nevedela pozrieť inam. Bol ako magnet. Jeho prsty pomaly skĺzli po mojej zranenej ruky. Spravil to jemne. Keby nás teraz niekto pozoroval myslel by si, že sme milenci.

„Roztrhli sa mi stehy," zašepkala som tesne predtým než jeho prsty našli rubínovú látku. Priznala som sa mu, pretože by na to prišiel tak, či tak. A niekedy je práve tá najväčšia odvaha ukázať svoju slabosť.

Mathiasovi zahralo na perách víťazstvo. „Si dosť odvážna na to, aby si zbila Luciu, ale ihly sa bojíš." Vysmieval sa mi.

Do očí sa mi natlačili slzy, nemala som náladu na jeho výsmech ani hry. „Posmievaj sa mi koľko chceš Mathias, ale zachovala som správne. Neznášam nespravodlivosť a povyšovanie nad slabšími."

Nežne mi zastrčil prameň vlasov za ucho. „Netvrdím, že si sa nezachovala správne, bábika. No mohlo sa ti stať aj niečo horšie než len roztrhnuté stehy."

Zamračila som sa, no moje srdce sa rozbúchalo vzrušením. Dokonca aj pálenie v dlani a obväz mokrý od krvi, moja myseľ vytlačila do úzadia. Bála som sa nádeje, pretože tá bola najlepšou klamárkou zo všetkých.

„Zavolám doktora," pokračoval pokojne Mathias, no mňa obliala hrôza.

„To nie!" Vyhŕkla som, chcela som odstúpiť, ale Mathias mal stále položenú ruku na mojich krížoch, ani som si nevšimla, kedy ju tam dal. „Myslím to vážne Mathias," mlela som vystrašene, „nikomu nedovolím, aby sa s tou vecou ku mne čo i len priblížil."

Mathias sa na mňa pozeral s pobavením. Asi si myslel, že si s z neho strieľam, mýlil sa. „Sľubujem, že doktor sa iba pozrie. Je to náš rodinný lekár a nespraví nič, s čím nebudeš súhlasiť." Prisľúbil napokon.

„Zostaneš pri mne?" Spýtala som sa sebaistým hlasom. Táto otázka chcela naozaj veľa odvahy. Nechcela som, aby si Mathias myslel, že ho potrebujem, ale tomu doktorkovi som neverila. Jasné, slovo dôvera sa nemohlo spájať ani s Mathiasom, ale pri ňom som aspoň vedela, že sa mi nič nestane.

„Ani sa od teba nepohnem," odpovedal mi vyrovnane.

Bola to lož.

Ale ja som sa jej rozhodla uveriť.

Aspoň nateraz.