Alejandra

20. kapitola

Stála som pred Mathiasovou izbou. Opäť. Srdce mi tĺklo rýchlejšie než zvyčajne. Opäť. Klopala som mu, no zdalo sa, že vo vnútri nebol. To by bolo najlepšie. Nechcela som ho stretnúť. Vidieť ho bolo to posledné, po čom som túžila.

Lenže vstup do jeho izby som pokladala za nevyhnutý. Stratila som svoj Iphone. Prehľadala som celú svoju izbu, kuchyňu aj kúpeľňu. Prezrela som všetky vrecká na svojich mikinách, no prepadla sa pod ním zem. Avšak zostávalo posledné miesto, na ktorom som mohla telefón stratiť. V diablovej komnate.

Potichu som otvorila dvere, každý zvuk kľučky som minimalizovala najviac, ako sa dalo. Po špičkách som vstúpila do izby, hoci som vedela, že je to hlúpe. Mathias tu nebol, išla som si po vlastný telefón, a napriek tomu som sa cítila ako zlodej.

Všemožne som sa vyhýbala pohľadu na posteľ. Zlatý satén sa stal svedkom môjho zlyhania. Ani som si nechcela pripomínať návštevu lekára. Zahanbene som sklopila zrak, keď som si spomenula ako som držala Mathiasa, ako som pred ním plakala, ako som ukázala, že nie som dosť silná.

Potriasla som hlavou a pustila sa do hľadania. Bola som absolútne nehlučná. Začala som dvíhať zlaté a karamelové vankúše na diváne, chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou. Presne, ako som predpokladala, pod posledným vankúšom trčal modrý kryt môjho Iphonu. Uľahčene som si vydýchla, telefón bez zaváhania zhrabla a z Mathiasovej izby som vypáliť rýchlejšie než raketa.

Ani som sa nestihla poriadne otočiť a narazila som do tvrdého kameňa. Môj svet sa rozkolísal a pri nečakanom náraze som sa zapotácala. Moju rovnováhu ustálili dve silné ruky. Zdvihla som pohľad a čelila svojej nočnej more.

„Čo tu robíš, Alejandra?" Opýtal sa na ma Mathias a stále ma držal za ramená ako vlastného zajatca. Jeho stisk bol silný.

„Zabudla som si tu telefón," priznala som pravdivo. Nemala som, čo skrývať, takže som mu mohla odpovedať sebavedomo. Chápem, že sa hneval, lebo som narušila jeho súkromie, ale nemusel z toho robiť vedu.

Nasucho som prehltla, plne ignorujúc fakt, že Mathias na sebe nemal košeľu, dokonca ani tričko. Našťastie, mal nohavice, ktoré boli súčasťou obleku. Súčasťou, ktorá chýbala. Mal mokré vlasy po sprche, to by vysvetľovalo aj to, prečo nepočul, že mu klopem. Opálenú pokožku mal vlhkú, pochybujem, že sa vôbec stihol utrieť, chcel pristihnúť votrelca pri čine.

„A nie je to náhodou tak, že si si tu ten telefón zabudla naschvál?" Obvinil ma, jeho stisk zosilnel a tak som sa mu vytrhla a odstúpila od neho. Oči mu potemneli. Sledoval každý môj pohyb, hľadal klamstvo.

„Nenamýšľaj si," povedala som nahnevane, „nemám záujem tráviť v tvojej spoločnosti ani sekundu." Naozaj si myslel, že ho sledujem ako Lucia? Vanessinmu bratovi teda sebavedomie rozhodne nechýbalo.

Mathiasovi sa zdvihol ľavý kútik pier. „Včera to tak nevyzeralo."

Do líc sa mi nahrnula červeň pri spomienke na silnú potrebu dotýkať sa ho, no rýchlo som ju potlačila. „Pokojne si mysli, čo chceš," prehovorila som pokojne, „ale bola to len chvíľková slabosť, nič neznamenala."

„Naozaj?" Provokoval a pristúpil ku mne bližšie.

Do nosa mi udrela vôňa kolínskej. „Áno," prikývla som bez zaváhania. Ak som aj cítila nejakú príťažlivosť k Derekovmu švagrovi, tak to bolo len kvôli tomu, že som tu nikoho iného nepoznala. Bol to len štokholmský syndróm. Ďalší klam.

„Klameš," vyhlásil s istotou a zas bol o niečo bližšie pri mne. No neustúpila som. Mathias rád hral túto hru na mačku a myš, ale už som mala plné zuby jeho mužského ega.

„Len chceš, aby to bolo klamstvo," vrátila som mu ostro, „jednoducho nevieš prežrieť fakt, že ťa neposlúcham ako pes."

„Keby som chcel, aby si ma poslúchala, ver mi, že nájdem spôsob, ako ťa donútim. A bolo by to ľahšie než si vieš predstaviť."

Pohľadom som napäto sledovala jeho hruď. Jeho pokožku zdobili dva veľké škrabance, ktoré sa tiahli až k jeho pleciam. Vyzerali byť už niekoľko rokov staré, z diaľky by si ich človek ani nevšimol. No nad jeho srdcom, pri kľúčnej kosti, svietila menšia jazva v tvare malého kruhu. Pokožka bola vypuklá a svetlejšia, no aj táto rada vyzerala byť stará. Na ramene sa mu tiahli atramentové znaky, celé tetovanie som nevidela.

„Alejandra," ukazovákom mi zdvihol bradu, donútil ma pozrieť sa mu do očí, aby som viac nehľadela na jeho pokožku.

Odtiahla som sa od neho. Jeho dotyk ma už viac nepálil. Navlhčila som s pery, no ani toto gesto ma nepriviedlo ku zmyslom. Nechcela som Mathiasa ľutovať, pretože rovnako ako ja, nezniesol ľútosť. No aj tak som premýšľala nad bolesťou a krvou, tichými svedkami týchto jaziev.

Potriasla som hlavou a niekoľko prameňov sa mi uvoľnilo zo strapatého drdola. Nebudem ľutovať muža, ktorý si myslí, že vládne svetu.

„Tak ma donúť," vyzvala som ho bez štipky emócie. Jediné, čo sa v mojom hlase odrážalo bola číra provokácia. V skutočnosti som mala strach z toho, čo je schopný urobiť, ale nemala som čo stratiť. Mathias sa so mnou zabával, lovil svoju korisť, až kým ju neuštval.

„Nezačínaj hru, ktorú nevieš dohrať, Alejandra." Opäť sa priblížil. Jeho tvár bola len pár centimetrov od mojej.

„Bojíš sa, že prehráš?" Šepla som mu do pier.

A prešli presne tri dlhé údery srdca.

Raz.

Dva.

Tri.

Neviem ako ani prečo, ale naše pery začali bojovať o vlastnú nadvládu. Mathiasov bozk ma pohltil úplne celú. Natlačila som sa na neho, aby som cítila oheň, ktorý ma tak spaľuje. Prstami som blúdila po hrudi Mathiasovej pokožky, po jej mapách, rysoch, najmenších záhyboch. Kým som mu neomotala ruky okolo krku, aby som mala stabilnejšiu rovnováhu. Mathias zvieral moje boky, ale nevadilo mi to. Chcela som cítiť, že ma má lapenú vo svojej sieti. Chcela som cítiť jeho nežnú silu. Prsty som mu zahrabla do vlasov a jemne zatiahla. On ma za to hravo uhryzol. Obaja sme chceli viac. Obaja sme chceli vyhrať bitku, ktorá nemá víťazov. On mi ukazoval svoju silu, ja jemu svoju slabosť.

Jeho bozky ma pálili vlastnou vinou. Nechcela, aby sa mi to páčilo. Mathias bol príťažlivý, ale nie pre mňa. Neznášala som typy ako je on. Mocný, sebecký a nebezpečný. Ak sa človek už raz zaplietol s takýmto človekom, zostal v jeho sieti ako lapená mucha. Presne ako moja mama.

Prudko som sa odtiahla a prehnala sa mnou celá kopa emócii. Prvý bol strach z toho, čo som urobila, čo som dovolila urobiť Mathiasovi. Druhá bola hanba, sfarbila mi líca do ružova. Bola som predsa lepšia a zaslúžila som si viac ako muža, ktorého peniaze z neho robia arogantného človeka, čo vládne ostatným. Tretí bol hnev, toho som sa rozhodla držať. Hnev ma nikdy nesklamal.

Odstúpila som od Vanessinho brata, aby videl, že nežartujem. V očiach som mu videla jasné víťazstvo, použil svoje zbrane a dostal ma do úzkych bez toho, aby sa mi vyhrážal.

„Toto je prvý a posledný raz, čo si ma pobozkal, Mathias," prehovorila som pokojne vyrovnaným hlasom, „ak to urobíš ešte raz, prisahám, že to trpko oľutuješ."

Mathias mlčal, moje slová nebral vážne, no mne to neprekážalo, lebo samú seba zaprisahala, že mu viac už nepodľahnem.

Bez ďalších slov som odišla z jeho izby.