Alejandra

29. kapitola

Bol som rád, že Alejandra konečne zaspala. Vedel som, že potrebuje spánok, najmä po včerajšku. Bolo upokojujúce pozerať sa na to, ako spí. Hlavu mala opretú o moje rameno. Chvíľu som počkal, aby som mal istotu, že naozaj spí a potom som ju presunul do pohodlnejšej polohy. Nepokojne sa zamrvila, no oči neotvorila.

Prekvapilo ma, aké úprimné boli všetky slová, ktoré som jej dnes povedal. Snažil som sa jej v ničom neklamať, ale bolo ťažké hovoriť samé polopravdy, najmä keď bola súčasťou tohto celého. Chodenie po tenkom ľade ma prestávalo baviť. Alejandra si zaslúžila pravdu od Dereka aj od svojho otca. Toto klamstvo bola časovaná bomba a len som dúfal, že nebudem v pritom, keď vybuchne.

„Tento film je príšerne hlúpy," povedala s plnými ústami pizze. Alejandra bola asi jediná, kto sa zabával na akčných filmoch. Zaskočilo ma ako odľahčene znie jej smiech. Ako odľahčene pôsobí ona, keď som aspoň na chvíľu zabudla na svoju nenávisť. Zajtra ma snáď bude neznášať znova.

„Prečo?" Zamračil som sa.

Kúskom pizze ukázala na obrazovku. „Keby také niečo existovalo, už dávno by sedeli za mrežami."

To ťažko, bábika, pomyslel som si. Niežeby ten druhotriedny scenár vykresľoval nejakú realitu, ale Alejandra mala veľmi mylnú predstavu o spravodlivosti a o štátnych orgánoch. Policajti, starostovia, politici, to všetko sa dalo kúpiť. To všetko som si kupoval ja. Niektorých z nich nebolo ani treba podplácať, patrili totiž do našej branže.

„Dolejem ti?" Opýtal som sa, aby som zmenil tému. V skutočnosti som nečakal na jej odpoveď a nalial jej. Víno jej chutilo, no vedel som, že ďalšiu fľašu už neotvorím.

„Vďaka," hlesla a zahryzla si do pery. „Takže ty obchoduješ s nehnuteľnosťami?"

Usmial som sa. Takže toto ju trápilo, chcela vyzvedať. „Áno," prikývol som. „Nehnuteľnosti sú dobrou investíciou," doplnil som. Avšak neboli mojim jediným obchodom. Slúžili skôr na ukladanie mojich výnosov. Bolo jednoduchšie kúpiť dom za pol milióna ako mať pol milióna niekde v banke na Kanárskych ostrovoch.

„Môj papa obchoduje na burze. Akcie sú jeho život," zasmiala sa.

Nie, srdiečko, chcel som ju opraviť, tvoj papa iba potrebuje niečo, čím môže prezentovať svoje nezdravo tučné príjmy z iných obchodov.

„Raz to čaká aj mňa," smutne sa na mňa usmiala.

„Nie si tým nadšená," skonštatoval som. Prvýkrát som sa zamyslel nad tým, či vôbec chce Alejandra pokračovať v šľapajach svojho otca. My ostatní sme od malička vedeli, čo nás čaká, kde je naša budúcnosť. Teda aspoň väčšina z nás. Lojalita voči našim rodinám nám bola vtĺkaná do hláv ešte predtým než sme vedeli chodiť.

„To je vlastne dôvod, prečo som ušla," zasmiala sa opäť, no jej smiech sa v očiach neodrazil. Pohár si priložila k perám, aby si dodala odvahu pokračovať. Asi ju stálo veľa námahy byť úprimnou k človeku, ktorého takmer nepozná. Ku mne. No ja som opäť premýšľal. Nikdy som nespochybňoval jej dôvod prázdnin v Španielsku. Nemal som potuchy o tom, že v skutočnosti ušla od svojej budúcnosti, útek nebol iba rozmar z nudy. Derek musel teraz horieť v pekle. Na jednej strane na neho stlačil Alejandrin otec, na druhej som bola ja. A medzi nami ona, zatiaľ čo sedela u mňa na gauči, pila víno a ja som si s ňou mohol robiť čo sa mi len za chcelo. A po včerajšej noci som vedel, že Alejandra by mi to dovolila. Bolo mi jedno čo ju ku mne viedlo. Nezáležalo na tom, či to bola nenávisť alebo láska čo ju tak spaľovali. No ten oheň tam bol, stačilo sa jej len dotknúť a...

„Ušla?" Opýtal som sa jej zachrípnutým hlasom, ale radšej sa rozhodla, že tomu nebude venovať pozornosť.

„Áno," prikývla a na prst si natáčala kučeravý prameň vlasov. Presne som si vedel predstaviť, ako zahrabnem prsty do jej kučier a potiahnem. Rýchlo som si opäť odpil, nech utopím túžbu. Mal som si nájsť aspoň nejaký ventil, pretože byť pri Alejandre sa stávalo čoraz ťažším. „Papa ma nechcel pustiť na výlet po Európe, tak mi napadlo, že zostať u Dereka nebude až taký zlý nápad."

„Prečo ťa nechcel pustiť?" Záujem som len predstieral. Zúfalo som potreboval nemyslieť na veci, ktorými by som najradšej zamestnal Alejandrine ústa.

„Ako to len povedať," zamyslela sa a po perách si prešla jazykom. Robila mi to naschvál? Nevine ma mučila a užívala si to. „Nemá veľmi dobrú mienku o mojich priateľoch, môj papa je stará škola."

Nie, mal som chuť vykríknuť, tvoj otec je viazaný tradíciami a ty tiež, hoci o tom nevieš.

„Vlastne som dosť prekvapená, že ma tu nechal na celé prázdniny," priznala, „bude ťažké vrátiť sa do New Yorku, no myslím, že papa konečne pochopil, že mi nemôže rozkazovať."

Opäť zle, bábika. Tvoj otec ani nevie, že nie si u Dereka a si u mňa, lebo on to kolosálne spackal. Alejandra si mohla iba namýšľať, že jej otec ju niekedy nechá na pokoji. Pokiaľ bude spadať pod jeho mafiu, Alejandra nebude slobodná. Jej otec ju tu nechal, lebo Derek nemal na výber, no keby Alejandrin otec chcel už by tu dávno bol a Španielsko by sa v tichosti otriasalo.

„Tešíš sa domov?" Ďalšia otázka, dnešnú noc som skôr vyzvedal ja než Alejandra, hoci jej otázky boli nenápadné, tušil som, že jej zvedavosť nie je uhasená. Predstava, že Alejandra odíde sa mi veľmi nepáčila, no nebol som muž, ktorý porušuje dohody. Nahováral som si, že sa mi to nepáči len preto, že stratím eso v rukáve. To dievča bola kus, pre ktorý by sa psy dohrýzli do krvi. A bola moja. MOJA.

„Chýba mi sestra," odvetila vyhýbavo a hlavu si oprela operadlo sedačky. Viečka sa jej zatvárili čoraz častejšie. Vzal som jej pohár z rúk a položil ho na stôl. Alejandra sa na mňa unavene usmiala a stočila sa do malého klbka. Chcel som jej navrhnú, aby šla do postele, ale vedel som, že by ma neposlúchla. Zas by začala protestovať len, aby mi nedala za pravdu.

Keď už tvrdo spala, opretá o mňa, zdvihol som ju. Odkedy vážila tak málo? Pod jej príšerne veľkým oblečením musela byť útla. Mal by som na ňu viac dohliadať, lebo sa do Ameriky vráti ako kostra.