Alejandra

8. kapitola

Mathias

Nemohol som si pomôcť.

Trvalo to dlho, kým som našiel slabinu, cez ktorú sa k nej dostanem, a kým prinútim Dereka vzdať sa jej. Ani som nečakal, že to pôjde ľahko. Alejandrina španielska povaha sa nedala poprieť. Mohla vyrastať v Amerike, ale cítil som, že je jedna z nás.

No aj ja som mal zviazané ruky. Mojej sestre som sľúbil, že sa Vanesse neublížim a tento sľub zahŕňal aj držať jazyk za zubami. Preto som Alejandru nemohol odviesť z Derekových papŕč skôr. Musel som z domu odstrániť dôkazy.

Celý jej výstup som si užíval. No Derekov výraz bol na nezaplatenie. Konečne cítil to čo ja, keď som pred oltár doviedol Vanessu.

Nebol som jediný, kto si Alejandrinu prítomnosť užíval. Pri pohľadoch, ktoré jej venovali Derekovi muži, som musel zaškrípať zubami. Keby som vedel, že to dievča bude mať v čase obeda na sebe iba tričko, ktoré jej len tak-tak zakrývalo zadok, neposlal by som po ňu Josého.

Bola lapená ako mačka v klietke, čo by sa nepáčilo nikomu a už vôbec nie dievčaťu s takou horúcou krvou, akú mala ona.

Do môjho domu som dorazil prvý ja. Alejandra šla v druhom aute s Josém a Diegom, pretože som si bol istý, že ak by som sedel v tom aute aj ja, bez váhania sa mi pokúsi vyškrabať oči.

Čakal som ju už s pohárikom v ruke. Kravatu som si uvoľnil, takisto aj gombičky na košeli. Na zvyšok dňa som si pre istotu zobral voľno, nechcel som tu Alejandru nechať samú.

Najskôr ku mne dorazil jej hlas. „Viem kráčať aj sama!" Rozčuľovala sa až moc nahlas. Bol som naozaj rád, že nemám žiadnych susedov, pretože jej krik by určite spôsobil nemalé problémy s políciou.

Alejandra sa vrútila do domu s neskrývaným sebavedomým. Stále sa objímala a prestupovala z nohy na nohu. Prsty na nohách zvláštne krčila, bola jej zima.

„Vitaj," usmial som sa a rukou ukázal na priestrannú halu, ktorá viedla priamo do obývačky. Alejandra si to tu neskrývane obzerala, najviac ju zaujali obrazy na stenách a drevené detaily v strope. To ma iba uistilo v tom, že sa jej bude páčiť aj zvyšok domu. „Mrzí ma, že si sem prišla za takýchto..."

„Neklam," prerušila ma dutým hlasom, do jej hlavy sa konečne začal vkrádať strach, „predo mnou sa nemusíš nič predstierať." Povedala, akoby už dávno poznala pravdu.

„A čo podľa teba predstieram?" Prižmúril som oči, zvedavý na jej odpoveď, hoci mi bolo jasné, že táto mačička nemá poňatia ako plávať vo vode.

„Toto celé je fraška," vyhlásila zatiahnutým hlasom, až teraz som sa zadíval do jej očí. Boli mierne červené a opuchnuté od plaču. „Neviem, čo je to za hru, ale čo nevidieť sa vrátim k Derekovi."

Pokrútil som hlavou. V čom bol ten chlap taký špeciálny, že ho Alejandra tak obdivovala? Bolo mi jasné, prečo sa do neho zbláznila moja sestra, ale toto dievča predo mnou nevyzeralo ako niekto, koho si získa taký falošný potkan ako Derek.

„Myslíš si, že vieš, ako to funguje v tejto krajine?" Spýtal som sa, no bola to rečnícka otázka. „Tu nie si v Amerike, Alejandra. Sú tu nebezpeční ľudia, mafiáni, ktorí sa nezastavia pred ničím a čím skôr to pochopíš, tým to pre teba bude ľahšie." Viem o tom svoje, mal som chuť dodať, som jedným z nich. A to, že si tu, je toho jasným dôkazom.

Alejandra sa pevnejšie objala. Jej mozog pracoval na plné obrátky, ako sa snažila rozlúštiť túto záhadu. „Derek má problémy s mafiou?" Hlas sa jej triasol od strachu.

„Nie," pokrútil som hlavou a radšej si odpil z whisky skôr ako by som povedal hlúposť. Derek je mafia, zlatko. Celý čas som si myslel, že Alejandrina nevedomosť bude mojou výhodou. Slabé miesto, cez ktoré môžem udrieť ju a zároveň tým držať v šachu Dereka. No keď som musel schovať v dome všetky dokumenty, ktoré ma spájali v mojim povolaním, pochopil som, že mi to skôr bude na príťaž.

„A ako ti môžem veriť, že ty nie si jedným z tých ľudí?" Vychrlila odrazu odvážnym hlasom, no prstami zvierala látku trička až jej beleli hánky. Chápal som to. To tričko bolo momentálne to jediné, čo vlastnila. Jej bezradnosť ma zarážala. Bol som to jediné, čo jej zostalo. Alejandra bola sladkým baránkom, ktorý som mohol kedykoľvek obetovať.

Nebola hlúpa, preto som si musela dávať pozor, čo jej odpoviem. No aj tak sa mi ľavý kútik pier nebezpečne zdvihol. „Nemáš na výber." To sme vedeli obaja. Musela mi veriť, nič iné jej ani nezostávalo. „A teraz poď, ukážem ti tvoju izbu."