Alejandra

44. kapitola

Váha skutočnej zbrane ma prekvapila. To je v poriadku. Nikdy som zbraň nedržala. To je v poriadku. Netušila som, či je nabitá. To je v poriadku.

„Ani sa nepohni," vystríhala som Mathiasa a mierila som na neho zbraňou. Musela som ju držať v oboch rukách, triasli sa mi.

Mathiasovu kanceláriu som prevrátila hore nohami. Tak trochu. Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, o čo ide. Príliš dlho. Stále som tomu nevedela prísť na koreň, ale hier bolo dosť. Najskôr som si iba prezerala zmluvy, objednávky rôzneho tovaru. Nič zaujímavé. Ani tá zbraň v hornej zásuvke Mathiasovho stola ma neprekvapila. Aj papa vlastnil zbraň, v Amerike iba hlupák nevlastnil pištoľ. Ani to nebolo ťažké, na kúpu stačil iba občianky a hotovo. Papa vždy tvrdil, je lepšie mať zbraň a nepoužiť ju ako zbraň nemať a potrebovať ju. Ibaže potom som našla veľké zväzky účtovníckych kníh, stále nič nezvyčajné. Až na tie čísla. Čisté výnosy nesedeli s hodnotou objednávok. Najskôr som si myslela, že Mathias krachuje. Manko bolo príšerne vysoké. S takým dlho by nedokázal platiť za tento dom a už vôbec nie platiť moje rozmary s Trishou. To mi nedávalo zmysel, chvíľu som sa cítila veľmi zle za to, že Mathias naozaj krachuje a premýšľala, ako mu pomôcť. Banka by mu pôžičku nedala...ale papa by možno...

Dokým som nenašla obraty peňazí, tieto vyzerali ešte podozrivejšie než to, že Mathias krachuje. Zdalo sa, že peniaze prichádzajú odnikiaľ a končia v nehnuteľnostiach. Našla som niekoľko nájomných zmlúv. Na tom, že Mathias prenajíma byty nebolo nič zvláštne, tvrdil predsa, že s pracuje s nehnuteľnosťami. Avšak, na zmluvách bola absolútne nízka cena. Kto by prenajímal byt za päťdesiat eur mesačne? Nikto normálny.

No to stále nebolo nič, čo by aspoň s trochou zdravého rozumu nedalo vysvetliť. To, čo ma skutočne dostalo, bol akýsi papier o manželstve Dereka a Vanessy. Vyzeralo to ako sobášny list. No hneď pod tým bolo vyhlásenie, že Vanessa sa vzdáva svojho rodných priezvisk a berie si iba to Derekovo. V Španielsku mal každý dve priezviská, jedno od matky, druhú od otca. Vanessa prijala iba to Derekovo. Prečo? A prečo to celé vyzeralo, akoby si Derek svoju ženu kúpil?

„Alejandra," oslovil ma Mathias drsným hlasom, ešte som ho nepočula hovoriť takto, „polož tú zbraň," vystríhal ma.

Iba som pokrútila hlavou. „Nie, dokým mi nepovieš, čo sa tu deje," nástojila som, nedalo sa povedať, že môj hlas bol pevný, ani na postoj môjho tela som nebola hrdá. Tá zbraň bola ako z filmov, ale kov ma ťažil a len silou vôle som ju držala rovno. Alebo to bolo možno vďaka hnevu a strachu, ktorý mnou prúdil.

„Porozprávame sa, keď položíš tú zbraň," zopakoval prísne hrubým hlasom. Celé moje telo sa chcelo podvoliť, urobiť, čo mi káže. Želala som si vymazať celý dnešný deň a nemieriť zbraňou na muža, ktorému som dala...seba. Dokonca aj more racionálne ja chcelo tú zbraň položiť.

„Vystrelím," pohrozila som mu, ani som netušila, či sú v nej náboje. A Mathias to netušil tiež, aspoň dúfam, pretože nemohol vedieť, či som našla len zbraň alebo aj náboje. Naozaj som bola schopná vystreliť? Z nejaké dôvodu som vedela odpoveď. Mathias, ktorý stál predo mnou nebol ten za koho som ho pokladala, jasne som to videla. Stál uvoľnene, ruky zastrčené vo vreckách čiernych nohavíc, košeľa pri krku mierne rozopnutá, výraz nepreniknuteľný. Čo je toto za človeka?

„Naozaj to chceš takto?" Zdvihol obočie. Prešiel mnou mráz. Ach, bože. Ak sa ku mne priblíži, nebudem mať šancu. Zlomí ma ako špáradlo. O krok som ustúpila a srdce sa mi rozbúchalo ešte rýchlejšie. Ty hlúpa, vynadala som si, zbraň je v tvojich rukách, situáciu kontroluješ ty, nie on. Aj napriek tomu sa mi Mathias videl byť silnejší, možno to bolo aj jeho ležérnym postojom, akoby na neho mierili každý deň.