Alejandra

40. kapitola

Mathiasov pohľad som cítila na svojom tele každú sekundu večera. Dokonca aj keď sa na mňa nepozeral priamo, akoby striehol na každý môj ďalší pohyb. Držal sa v úzadí, diskutoval s rôznymi ľuďmi, zaujímalo by ma o čom. Mathias nebol fanúšikom umenia, no napriek tomu chodil od obrazu k soche a zaujato prikyvoval, keď niekto rozprával.

„Ja som mu to hovorila, Rico, ale on vôbec nebral do úvahy riziká. Nezaujímal ho ani môj názor." Mykla plecom Trisha a odpila si zo šampanského. Už mala asi štvrtý pohár a zdalo sa, že bublinky majú konečne želaný efekt.

„Netráp s tým svoju hlavičku, mi amor," predniesol spevavým hlasom Rico. „Keby to nebol môj bývalý, bolo by mi to jedno."

„Aj by ti to malo byť jedno!" Rozhorčila sa Trisha nad svojím priateľom. V ich spoločnosti som sa cítila omnoho uvoľnenejšie, ani som netušila, ako potrebujem takúto spoločenskú akciu. Nenápadne okolo mňa prešiel Mathiasov ochrankár, predstierala som, že som si ho ani nevšimla. Niečo mi navrávalo, že v galérii je viac než len jedna jeho gorila. „Stále sa k nemu vraciaš a to ti láme srdce."

„A nech!" Vyhlásil Rico a divoko mávol rukou. „Len sa pozri, čo z tej bolesti vzniklo. Umenie potrebuje život, vzniká z neho. Na každej tejto stene visí kúsok mojej zlomenej duše a ľudia mi za ňu platia toľko, že by si za to mohli kúpiť byt v nejakej diere."

„Rob ako myslíš," vzdala to Trisha, „ale aj tak si myslím, že za každým bývalým treba spraviť hrubú čiaru. Tvojou inšpiráciou by mali byť ženy ako my," vyhlásila sebaisto, „ja a Alejandra sme silné, nezávislé a žiadneho muža nepotrebujeme."

Zostala som mlčať, lebo zvnútra ma žrala hanba. Možno som muža nepotrebovala, ale zvieralo mi hrdlo, keď som myslela na to, že Mathias sa ma viac už nedotkne.

„Omyl srdiečko," našpúlil pery, „vy muža potrebujete ako soľ, možno nie takého, čo sa vám obrába kríček," pri vlastnej narážke sa zasmial, „ale ak sa nemýlim, vaši ockovia vám platia všetko na čo ukážete prstom." Jasné, že mal pravdu. Bez kreditky s neobmedzeným limitom môjho otca by som asi len ťažko žila ako v bavlnke. Až na ten detail, že raz budem sama na jeho mieste a pracovať budem tiež.

„Kto je to tam?" Opýtala som sa. Nielenže som chcela zmeniť tému, ale medzi hosťami som zahliadla povedomú tvár.

„Kto?" Spýtali sa unisono Rico a Trisha. Bolo mi jasné, že Rico bude vedieť odpoveď, na zozname pozvaných by nebol dnes nikto, o koho by sám neschválil.

„Ryšavý Armani." Opísala som, nechcela som na nikoho neslušne ukazovať, muža s ryšavou bradou a vyholenou hlavou, mal veľmi bledú pokožku. Videla som ho na večierku u Anny.

„Och, tamten," zatiahla Trisha. „Nie je to nikto podstatný. Prečo sa pýtaš?"

„Myslím, že som ho už stretla," povedala som, no Trisha aj Rico sa na mňa pozerali veľmi nechápavými pohľadmi, preto som pokračovala: „Mathias ma prednedávnom vzal k nejakej jeho rodine. Anne a..." Dokonca som si nevedela spomenúť na meno jej manžela. „Je to mama Mathiasovej krstnej dcéry, Marie." Rada by som im opísala viac detailov, no nepamätala som si nič, čo by ma ohúrilo.

„Máš na mysli Annu Lopez?" Vyzvedala Trisha, no bola to skôr rečnícka otázka. „Nevedela som, že ich poznáš. Nepredpokladala by som, že ťa tam Mathias vezme. Ale niet divu, že sa pýtaš. Tamten," odfrkla, akoby bol ten muž menej cenný, „pre nich pracuje. Niekedy ich sprevádzal na oslavy u Rossalesovcov," vysvetlila neochotným tónom, „ale to nie je dobrá partia, Alejandra. Radšej sa drž pri nás."

„Presne tak," prikyvoval hlavou Rico a otvorene na muža zazeral. Očividne ho v galérii nechcel, ale jeho obrazy potrebovali prominentných kupcov.