Alejandra

51. kapitola

Nebola som si istá, kedy sa náš vzťah sa Mathiasom stal toxický. Hľadala som príčinu, na ktorú možno ukázať prstom a obviniť ju, ale márne. V celom tomto zmätku som bola jediným nepriateľom sama sebe. Ak si odmyslím celú moju rodinu, vlastne som si za to mohla sama. Vážne som chcela zavolať bratrancovi a spýtať sa, či papa už odišiel, ale niečo mi nahováralo, že ešte stále nevytrčil päty zo Španielska.

Pridala som hlasitosť na mobile, práve hrali najobľúbenejšie pesničky zo zoznamu mojim skladieb na Spotify. Neposkytovalo to toľko rozptýlenia ako som dúfala, ale čo už. Na panvicu som pridala ďalšiu naberačku cesta.

„To musí byť naozaj vážne, keď varíš," skonštatoval Mathias niekde spoza môjho chrbta. „Chceš nakŕmiť celú armádu?" Zasmial sa pri pohľade na kopu palaciniek.

„Urobila som príliš veľa cesta," mykla som plecom. Vlastne som ani nepremýšľala nad tým, kto to všetko zje. Chcela som len zaneprázdniť svoju myseľ a ruky. Najmä potom, ako som ráno našla Mathiasa vo svojej posteli, ticho som sa vytratila. Zo strachu, že ho zobudím, som sa ani neobliekla.

„Aspoň sa nemusím rozhodovať, čo si dám na raňajky." Mathiasovu prítomnosť som cítila niekde blízko, ale neotočila som sa. Bola by som radšej, keby si držal odstup, ale hranice sa nám menili a strácali, takže bolo ťažké mať v tom prehľad.

„Jasné, daj si," ponúkla som ho nezaujato. Myslela som to ironicky, ale všetok boj vo mne už zlyhal. Táto sviečka už dohorela, rovnako ako ja.

„Nemohla si spať?" Mathias si nalieval kávu, jednu šálku posunul mojim smerom. „Ja som dnes spal výborne." Zboku mi do vlasov vtlačil rýchly bozk.

Odtiahla som od neho ako po kopnutí prúdom. Čo to, dočerta, skúša? Držala som rúčku panvice a chcelo to veľké sebazaprenie, aby som ho ňou neovalila. Alebo by som ňou mala poriadne udrieť seba.

„Alejandra," vzdychol, „neodťahuj sa odo mňa."

Vrel vo mne hnev. Nemohla som mu vyčítať, že sa takto správa, keď som s ním ešte pred hodinou ležala v jednej posteli. „Nestojím o tvoje nežnosti." Iba ma ľutoval. Ako každý normálny. Mala som takmer všetko. Takmer. A teraz som uviaznutá s mužom, ktorý ma chcel len pre peniaze. Ak toto nie je hodné poľutovanie, potom už asi nič.

„Chápem," uškrnul sa, „zlým dievčaťom chceš byť len za zavretými dverami." Dúfala som, že nás nikto nepočuje, prepadla by som sa od hanby, ak by Martha začula o čom sa bavíme.

„Tak to sa mýliš," do líc mi vstúpila červeň, „nechcem, aby sa ma vôbec dotýkal. Toto tu," prevracačkou som mávla medzi nás, „sa nebude opakovať. Sme dospelí rozumní ľudia, vieme, že je to len obchod, dohoda, a že bude lepšie, ak to nezamotáme ešte viac."

„Takže," prežúval palacinku, „si naše manželstvo predstavuješ bez sexu."

Vyvalila som oči. „Mathias," sykla som výhražne s jedným okom prilepeným na dverách.

„Je to môj dom," pripomenul mi, „môžem si tu hovoriť a robiť, čo chcem."

„Náš dom," opravila som ho bez premýšľania. Fakt som sa mala radšej udrieť tou panvicou.

„Späť k téme, bábika," ľavý kútik sa mu zdvihol dohora. Ušetril ma ďalšieho rozhorčenia, ale zjavne mu lichotilo, že som túto celú situáciu prijala. „Snažíš sa mi nahovoriť, že naše manželstvo bude len o nejakých dvoch podpisoch a nič nebude znamenať?"

Otočila som palacinku. „Presne tak."

„Keby som si myslel, že to myslíš vážne, ublížilo by mi to." Zavtipkoval. Ako mohol ráno vyzerať takto dobre? Mal na sebe iba ľahký biely sveter a džínsy, chrbtom sa opieral o kuchynskú linku a jedol palacinku. Z obyčajnej závisti som si želala, aby mu na ten biely sveter kvapol černicový džem. Ale stavím, že aj s tá škvrna by na ňom vyzerala dokonalo.