Alejandra

15. kapitola

Pomrvila som. Konečne som sa cítila vyspatá a oddýchnutá. Bolo to prvýkrát za posledné týždne, čo som nevstala unavená. Hlbšie som si zaryla tvár do saténovej obliečky, túžiac po spánku. Hlavou mi prebehla myšlienka, že dnes ani nevstanem z postele, pustím si Netflix a budem sa napchávať čokoládovou zmrzlinou.

Zhlboka som sa nadýchla, spokojná so svojim plánom. Saténovú prikrývku som si vytiahla až po bradu, čo som nečakala bola bolesť, ktorú spôsobil tento pohyb. Chcela som to ignorovať a nos som si zaryla hlboko do vankúša. V tom som zacítila tú vôňu, cudziu vôňu. Prudko som otvorila oči.

Prostredie, v ktorom som sa ocitla, ani zďaleka nepripomínalo moju izbu. Toto tu hralo úplne inými farbami. Satén, v ktorom som ležala bol zlatý a nie zelený. Krémové steny zdobili zlaté ornamenty a celý nábytok bol v elegantnej čiernej.

Vydesene som vystrelila z postele, takmer som spadla, satén sa šmýkal. V hlave mi pulzovala bolesť, veľmi rýchlo som zbadala, čo je jej pôvodcom. Pravú dlaň mi zdobil obväz, dokonca aj prvé dva prsty. Zvyšok ruky som mala žltý od dezinfekcie.

Nemo som civela na svoju ruku. Ten hlúpy črep!

Rýchlo som svoju ruku spustila k telu, nemohla som ani premýšľať o tom, že som krvácala, ihneď ma chytali mdloby. Keď už stredom môjho výhľadu nebol obväz, ktorý určite skrýval nepeknú ranu, zbadala som dôvod môjho zranenia.

Mathias sedel na krásnom karamelovom kresle so zlatými operadlami a bielym čalúnením, nohy mal široko od seba a s neurčitou tvárou ma sledoval. Na kávovom stolíku vedľa neho bola položená kniha, ktorej názov som nevidela a laptop. No to nie je to, čo ma najviac zaujalo. Bolo to jeho oblečenie. Mal na sebe sivé tepláky a čierne tričko, ktoré obkresľovalo jeho svaly. Na chrbát mu dopadali slnečné lúče, takže jeho pokožka vyzerala o trochu tmavšia než v skutočnosti bola.

„Ako sa cítiš?" Opýtal sa ma, aby ma vytrhol z môjho zmätenia, hoci som si nevedela vysvetliť, prečo som v jeho izbe.

„Som v pohode," zaklamala som sebaisto. Už to, že som odpadla bolo dosť zlé. Nepotreboval vedieť aj to, že mám fóbiu z celej tejto situácie. Netušila som, kto ma sem doniesol alebo kto ma ošetril. Nenávidela som dotyky od cudzích ľudí, nenávidela som bezmocnosť.

Mathias vstal a podišiel bližšie, stále bolo medzi nami veľa priestoru, netlačil na mňa. „Nevyzeráš tak," skonštatoval úprimne. Určite som bola celá bledá a moje myšlienky boli vpísané na tvári.

„Odkedy sa staráš o to, ako mi je?" Opýtala som prudko, aby som nevyzerala tak zaskočene. Hodili ma medzi vlkov, ale môj papa na naučil, ako prežiť v svorke.

Vanessin brat sa zamračil a prekrížil si ruky na hrudi. „Ešte som od teba nepočul slovo ďakujem, bábika," povedal pokojne, no zreničky mu potemneli, „alebo by si bola radšej, keby ťa nechám na tej dlážke?"

Iba som pokrútila hlavou, no odmietla som byť vďačná. „Ďakujem za pomoc," usmiala som sa, „no nebyť teba a tvojich absurdností, nikdy by sa mi to nestalo."

„Absurdností?" Zopakoval pokojne a pomaly, poznala som tento tón a vedela som, že pokoj je ničivejší ako hnev. „Máš ty vôbec potuchy, kto je Diego? Premávala si sa tam len v tričku a správala sa viac než nevhodne."

„Snažila som sa byť priateľská!" Vybuchla som, rozhadzujúc rukami. Vlasy mi spadli do tváre, rýchlo som si ich zdravou rukou odhrnula. „Je to len obyčajný chlapec."

Mathias ku mne rozvážne pristúpil. Nevyzeral tak, že sa hnevá. Črty tváre mal uvoľnené, hoci jeho aura bola stále rovnaká. Dominantná. „Keby bol Diego len obyčajný chlapec, tak pre mňa nepracuje." Stíšil hlas, znel nebezpečne.

O krok som ustúpila. „Je mi to jedno."

„Nemalo by byť, Alejandra," zasmial sa Mathias, no jeho smiech neodrážal skutočný humor, „odteraz z teba nespustím oči, Alejandra. Nebudem riskovať, že sa zase pokúsiš byť priateľská k ľuďom ako je Diego, pretože by si si pri tom mohla veľmi škaredo ublížiť."

„Ja sa ťa nebojím, Rossales," zaklamala som neochvejne. Netušila som, čoho by bol Mathias naozaj schopný. Celý čas sa jeden druhému vyhrážame, bojujeme ako levy, ale raz ma možno Mathias naozaj pohryzie.

Mathias sa ku mne sklonil. Z jeho blízkosti sa mi rozbúchalo srdce. Stačilo, aby som len vystrela ruku a znovu by som cítila jeho pokožku. „Nie som ten koho by si sa mala báť, bábika."

Na sucho som prehltla hrču v hrdle, neschopná jediného pohybu. Dokonca aj myšlienky boli iba klbko chaosu, bez konca či začiatku.

„Už sa môžeš vrátiť do svojej izby, Alejandra," prebral ma jeho hlas, „dnes som už aj tak zameškal veľa práce."

Zamračila som sa. Týmto chcel Mathias povedať, že tu so mnou bol celý čas? Prečo by také niečo robil? „Prečo?" Hlesla som s upretým pohľadom. Nemusela som vysvetľovať viac.

„Nechcel som, aby si bola sama, keď sa zobudíš." Priznal úprimne, takmer ľahostajne. Robil takéto veci aj pre ostatné dievčatá? Nikdy mi ani nepadlo, či má vôbec priateľku. Gucci Barbie vyzerala ako niekto, kto je presne jeho typ. Vysoká blondínka s vkusom a žiadnym rozumom.

Roztrasenými nohami som začala kráčať k dverám. Našťastie neboli ďaleko, ale aj tak Mathiasovi neušla moja neistá chôdza. Zdravými prstami som nervózne poťahovala lem trička.

„Och, a aby som nezabudol," zastavil ma Mathias, „tú ruku si nenamáčaj do vody, doktor ti tam musel dať pár štichov."

Cítila som ako mi zmizla všetka farba z tváre. Úplne ma zamrazilo. Roboticky som sa k nemu otočila. Jediné, čo som mala pred očami bola ihla. A niť. V. Mojej. Pokožke. Tuším som sa triasla, pretože celá izby vyzerala byť akási rozmazaná. „Aké štichy?" Počula som vlastný hlas.

„Alejandra!" Vykríkol Mathias, ale jeho hlas bol vzdialený. Ihneď ku mne pribehol a posadil ma späť na posteľ. V ruke som pocítila niečo studené. „Napi sa."

Pohár som si roztrasene priložila k ústam. Po pár glgoch som mu ho vrátila a môj svet opäť nadobudol ostré kontúry. Mathias ma znepokojene sledoval a až vtedy som si uvedomila, že som ho neprestala držať. Prsty som mala vpletené v jeho tričku. „Dýchaj, bábika," nariadil mi. Jeho prezývka mi poriadne liezla na nervy, no aj tak som sa usmiala.

„Prepáč," ospravedlnila som sa a myslela som to úprimne. Mrzelo ma veľa vecí. Mrzelo ma, že som bola taká slabá. Mrzelo ma, že ma nenávidel Mathias. Mrzelo ma, že som ja nenávidela jeho. No najviac ma mrzelo to, že mi pri ňom búcha srdce tak, ako pri nikom inom.

Pustila som Mathiasa a postavila som sa na nohy, boli síce ako zo želatíny, ale moja izba nebola ďaleko.

„Si si istá, že to zvládneš?" Opýtal sa ma Mathias a stále sa mračil. Asi nečakal, že zo mňa bude taká padavka.

„Áno,"prikývla som a odišla bez obzretia.