Alejandra

12. kapitola

Slúchadlo od pevnej linky som zvierala tak silno až mi beleli hánky. Bola to moja posledná nádej. Po včerajšku som sa cítila vyčerpaná, ani som si nepamätala, kedy som prišla do vlastnej izby. Netušila som, prečo mi Derek nedvíha mobil, ale už som toho mala plné zuby. Takmer nič mi nevysvetlil a jeho ignorovanie ma zabíjalo.

Odišla som do svojej izby, trochu súkromia neuškodí. Zvedavé uši boli naozaj to posledné, čo potrebujem. Vyťukala som Derekove číslo, ktoré som už vedela naspamäť a napäto počúvala zvonenie. Nervózne som sa prechádzala po izbe hore-dolu a hrýzla si nechty.

Keď som na druhej strane linky konečne počula známy praskot, slzy od šťastia a úľavy sa mi natlačili do očí. „Derek," vydýchla som, „som taká šťastná, že si mi zdvihol."

„Tak to ťa asi sklamem," schladil ma ženský hlas na druhej strane. Mohla to byť jedine jeho manželka. „Derek tu nie je."

„Vanessa," oslovila som ju plačlivým hlasom. Moja nenávisť k malej levici musela ísť bokom, potrebovala som hovoriť s mojim bratrancom a ona bola jediné spojenie medzi mnou a ním. „Prosím, potrebujem sa porozprávať s Derekom. Je to dôležité."

„Tak pozri," začala Vanessa, presne som si ju vedela predstaviť, ako sedí na Derekovom stole s prekríženými nohami a v tesných šatách sa hrá na kráľovnú. „Naozaj by som ti rada pomohla, ale Derek nie je doma." Jej hlas neznel už tak panovačne, takmer by som jej aj uverila, že mi chce pomôcť.

„Nie je doma?" Opýtala som sa zvýšeným hlasom. „Tak ako je možné, že máš jeho telefón? Myslíš si, že neviem koľko je dva plus dva?" Uvedomovala som si, že aspoň naoko pochovaná vojnová sekera bola znovu vykopaná. Vanessa ma neznášala od samého začiatku, prečo by som jej to nemala odplácať rovnakou mincou?

„Ver si čomu chceš," odvrkla jedovato, „ale hovorím ti pravdu, hoci ti nemusím nič vysvetľovať, Derek je na pracovnom stretnutí, a vtedy si necháva súkromný telefón doma."

Vydýchla som. Moja nádej sa práve roztrieštila. Jediné lano, ktorého som sa tak mocne držala sa práve roztrhlo. Vedela som, že Derekovi môžem zavolať neskôr, ale niečo mi nahováralo, že Mathias bude zúriť, ak sa dozvie, že sa chcem vrátiť k Derekovi tak zúfalo, že som urobila toto.

„Ďakujem," myslela som to úprimne, nech ma už Vanessa neznášala z akéhokoľvek dôvodu, mohla mi zložiť hneď, keď zistila, že to volám ja a nie jej brat. „Mohla by si mu povedať, že som ho hľadala, a že by som sa ním rada porozprávala?" Vyčerpanosť posledných dní na mňa naozaj doliehala a tomuto nepomohol ani ten fakt, že som sa ocitla v úzkych. Nemala som kam ísť. Papa účet nerozmrazil a moja sestra o ničom nevedela, nechcela som ju zaťahovať do tohto absurdného zmätku.

„Poviem," sľúbila bez zaváhania, „viem, že s Mathiasom to vie byť niekedy peklo, preto sa skúsim pozhovárať aj s ním a..."

Vanessa ešte stále niečo rozprávala, ale môj mozog prestal počúvať v sekunde, ako som zbadala postavu vo dverách mojej izby. Kedy Mathias prišiel? Koľko z môjho rozhovoru počul?

Tušila som, že teraz si vychutnáva môj zdesený výraz. Zastihol ma nepripravenú. Slúchadlo som schovala za môj chrbát. Nie preto, aby ho nevidel, ale preto, že som nebola ochotná len tak mu dať telefón.

Mathias možno nepočul celý môj telefonát, ale veľmi dobre vedel, komu som tak zúfalo chcela zavolať, no aj tak sa opýtal: „S kým si volala?" Chcel počuť, ako veľmi sa od neho snažím uniknúť. Chcel mi dokázať, že ja som tu tá myš a on je veľmi prefíkaný kocúr.

„Odkedy ťa zaujímajú moje súkromné telefonáty? Alebo sa bojíš, že Derek si to rozmyslí a príde po mňa?"

Mathias sa na moje prekvapenie zasmial a pokrútil hlavou. „Môžem ťa ubezpečiť, že Derek sa po teba nevráti." Bez vyzvania vošiel do mojej izby a zastal až tesne predo mnou. Natiahol ku mne ruku. „A teraz mi vráť ten telefón, očakávam dôležitý hovor."