Alejandra

7. kapitola

Bolo pred poludním, keď som vyšla zo sprchy. Po včerajšku som si dopriala dlhé vylihovanie v posteli. Našťastie sa pri včerajšej večeri nikto nezmienil o mojom odpočúvacom dobrodružstve. No aj tak za stolom panovala veľmi ponurá nálada. Derek a Vanessa sa spolu nerozprávali, ale zavše si vymenili akési spriaznené pohľady. Ich zaryté ticho mi však vyhovovalo, nechcelo sa mi predstierať, že s Derekovou manželkou vychádzam, a tak som prehodila iba pár viet s mojim bratrancom.

Niekto zaklopal na moje dvere, bola som zabalená len v uteráku. „Moment!" Odpovedala som, kým som si z postele brala obľúbené tričko. Bolo mi o niekoľko čísel väčšie a bolo to moje obľúbené pyžamo. Pralo sa tak často, že názov skupiny Pink Floyd už takmer ani nebolo vidno.

Opäť sa ozvalo nástojčivé klopanie. Derekova gazdiná takto hrubo nikdy neklope.

Práve som si stihla cez hlavu prevliecť tričko, keď sa dvere na mojej izbe otvorili a dnu vošiel chlap a ja som prekvapene vykríkla. Podľa lacného obleku som ho typovala na Derekovho ochrankára, ale jeho tvár som tu nikdy predtým nevidela. Mal prenikavé modré oči a pravé obočie mu pretínala jazva.

Bez vyzvania vošiel do mojej izby a prešiel až ku mne. Od prekvapenia som nestihla ani zareagovať, keď ma zhrabol za ruku a začala ťahať na chodbu. Jeho stisk bolel. Keď sme vyšli ku schodisku a ozvena mi priniesla vlastný hlas, uvedomila som si, že stále kričím.

Prečo ma Derekov ochrankár ťahá vonku, akoby horelo?

Nohami som za ním ledva stačila. Bosými nohami som prepletala najrýchlejšie, ako som vedela, pričom som sa snažila dávať pozor, aby som sa nešmykla a nespadla.

V tom chaotickom zmätku všetko ustalo, keď som si všimla, že pod schodiskom je Derek, Vanessa, niekoľko ochrankárov a muž, ktorému som predtým videla len raz. Presne v tú noc, kedy som mu zničila košeľu.

Všetci tam dole stáli a ja som tušila, že čakajú na mňa. Vanessa sa tvárila nanajvýš rozčúlene, čo sa na ňu akosi nepodobalo. Derekovi na tvári sídlila vina a cudzincov výraz ma desil zo všetkých najviac. Tváril sa totiž spokojne.

Schody som musela brať po dvoch a sem-tam som mala pocit, že sa moje chodidlá ani nedotýkajú zeme. Konečne sme prišli až dole, ochrankár ma bez varovania pustil a ja som sa zapotácala. Stále som si držala zranené miesto, na ktorom sa začalo črtať červené miesto. Zmätene som si ešte raz obzerala všetkých prítomných. „Čo sa deje, Derek?" Opýtala som sa bratranca zlomených hlasom.

Nech som sa akokoľvek snažila, môj mozog nedokázal prísť na logické odôvodnenie tejto situácie. Ochrankár ma vytiahol z vlastnej izby ako nejakú kriminálničku a nikto s tým nič nerobí. Stála som bosá a polonahá, obklopená ochrankármi, nikto nič nevravel a okrem jediného človeka sa všetci tvárili ako na pohrebe. Nervózne som si začala poťahovať tričko čo najnižšie, no ani to nestačilo, aby som mala zakryté stehná.

„Alejandra," oslovil ma Derek s očami plnými smútku. „Musíš odísť s Mathiasom. Mrzí ma, že je to takto narýchlo, ale nastali komplikácie." Povedal neoblomne hlasom, ktorý nedával na výber, no videla som, že aj táto jednoduchá veta ho stála všetku energiu.

„Čo-čože?" Vyhabkala som na desiaty pokus, nič z tohto nedávalo zmysel. Určite som Dereka zle počula. Silno som sa uštipla do stehna, aby som sa presvedčila, že som naozaj hore, že toto sa mi nesníva.

Stále som očami hypnotizovala svojho bratranca a čakala na vysvetlenie. Alebo nejaké znamenie, že toto je len hlúpy vtip.

Vanessa sa vystrela a pevne chytila Dereka za ruku. Nečakala som, že ona bude tá, ktorá prehovorí. „Máme konflikt s jedným z našich obchodný partnerov," vysvetlila vyrovnane a rýchlo švihla pohľadom k mužovi z kuchyne, „poslal nám niekoľko výhražných listov. Rozhodli sme sa, že bude lepšie, ak všetci pôjdeme niekam, kde je to bezpečnejšie. Preto sme s Derekom poprosili môjho brata, či by si nemohla zostať u neho, kým túto situáciu nevyriešime."

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. A ani očiam. Prečo jednoducho nezavolajú políciu?

„Derek?" Ozvala som sa opäť a môj hlas vôbec nevyznel tak silno, ako som chcela. „O čom to hovorí?"

„O tom, že pár týždňov stráviš v mojej prítomnosti." Ozval sa spoza mňa silný hlas. Nemusela som sa ani otáčať, aby som vedela komu patrí.

„Tak to si láskavo vyhoď z hlavy!" Vychrstla som na cudzinca, neuvedomujúc si ako blízko stojí. Prisahala by som, že keď som sem prišla stál ďalej. „Bez Dereka nikam nejdem a je mi ukradnuté, kto si."

Cudzinec sa ku mne priblížil a sklonil ku mne hlavu. Jeho dych som cítila až pri mojom uchu. Nenápadne som sa snažila odtiahnuť a krk som natočila čo najďalej od neho.

„Mathias," zavrčala malá levica nebezpečne. Netušila som prečo, ale cudzinec ju poslúchol a odtiahol sa. Ale prečo nezasiahol Derek, prečo sa len tak prizeral?

„Toto je čistý nezmysel, Derek," snažila som sa priviesť svojho bratranca k aspoň ako-takému logickému zmýšľaniu, no jeho bezradný pohľad sa vôbec nemenil, „pár vyhrážok nič neznamená, papa ich tiež dostáva, nemôžeš sa tým nechať zastrašiť."

„Alejandra, toto nie je ľahká situácia pre nikoho z nás, tak to prosím, nesťažuj ešte viac." Derekove slová ma bodli ako nôž. V sekunde som oľutovala môj odchod z Ameriky. Jedno väzenie som vymenila za druhé.

„S mojim bratom budeš v bezpečí," prihovorila sa mi Vanessa, „však Mathias?" Otočila sa na svojho brata a podľa výrazu jej tváre som vedela, že ma ľutuje. A bola len jedna vec, ktorú som naozaj nedokázala vystáť. Ľútosť.

„Tak prečo potom nejdeme k Mathiasovi všetci?" Navrhla som hrdo, snažiac sa zakryť svoje polonahé nepohodlie.

„Pretože u mňa doma je miesto len pre jednu rozmaznanú princeznú." Mathiasov výsmech vo prebudil vlnu hnevu.

Šokovane som sa na neho pozrela, no odmietala som mu venovať pozornosť. Musela som do Dereka vliať aspoň trochu zdravého rozumu. „Derek, prosím ťa, veď toto je čisté šialenstvo. Jedna z tvojich goríl ma len tak vyvliekla z izby a teraz chceš, aby som šla bývať k tomuto namyslenému pajácovi?"

„To by stačilo," prikázal Vanessin brat a varovne zdvihol ruku, „vezmite ju do auta."

„Čože?" Zhíkla som, keď sa ku mne priblížila rovnaká gorila, ktorá ma vzala z izby, „ani sa ku mne nepribližuj!" Varovala som ho a ustupovala dozadu. Rukami som si stále poťahovala tričko a do očí sa mi tlačili slzy. „Derek!" Prosila som zúfalo. „Toto nemôžeš..." no moje slová zanikli, keď si ma gorila prehodila na plece tak rýchlo až sa mi z toho zatočila hlava.

Snažila som sa kričať, tĺcť, biť, kopať.

No nič nepomáhalo.

A tak som to nakoniec vzdala.