Alejandra

47. kapitola

Skrývala som sa za Mathiasovým chrbtom, sama netušiac prečo. Nebezpečenstvo na mňa priam sálalo zo všetkých strán, ale vôbec som nechcela byť panáčikom v tejto absurdite. Čo je to za blbosť, že sa veci riešia zbraňami? Takto svet nefunguje.

Mathias ma stále držal, zabraňoval mi, aby som videla, niečo iné než jeho chrbát. Aj keď sme schádzali po schodoch, držal ma za zápästie, prisilno.

Vedľa môjho papa stál Derek, mal na tvári úškľabok víťaza. Pravdepodobne, môjmu otcovi nič o svojich hriechoch nepovedal, pretože ak by to tak spravil, môj papa by tu teraz nestál s ním bok po boku. Bol to prísny muž, ale spravodlivý. Bohvie, čo mu Derek natáral.

„Myslím, že nám je všetkým jasné, že Alejandrin pobyt tu, sa skončil." Môj otec prehovoril ľadovým hlasom, po chrbte mi prebehli zimomriavky. Odteraz ma nespustí z očí. Ale aj tak som bola rada, že ho vidím. On urobí bodku tomuto celému a dostane Dereka z tých nelegálnych svinstiev. Celá táto nočná mora sa skončí. No to nebola úplne pravda, vrátim sa do New Yorku, nastúpim na univerzitu a všetko sa premení na čísla. Moju dušu hlodal smútok za životom, ktorý by som mať mohla.

„To sa ešte uvidí," spochybnil ho Mathias. Neviem, kde bral toľko odvahy. No prvýkrát ma udrelo, aký sú si podobní. V New Yorku som sa nestýkala s partnermi môjho otca viac než bolo nevyhnutné. Keď k takému stretnutiu aj došlo, vždy bolo jasné, že môj otec je na koni. Ale tu a teraz sa zdalo, že sú si všetci rovní. A všetci si zo mňa chcú zobrať ako z koláča. Otec ma chce pre seba ako nástupcu, Mathias ma chce využiť na špinavé obchody a Derek chce dokázať svoju výhru, dostať svoje zadosťučinenie.

Kde som sa to, dokelu, ocitla? A ako?

„Zložte zbrane," prehovorila som. Môj hlas neznel tak silno, ako som dúfala. Ihneď som preto napravila postoj svojho tela. Vystrela som sa a zdvihla bradu. A to najdôležitejšie. Vystúpila som z Mathiasovho tieňa. Nemohlo mi ujsť, že som tu bola jediná žena a niečo mi nahováralo, že keby Mathias vedel o dnešnom príchode môjho otca, tejto interakcie by som sa nezúčastnila vôbec. Prehltla som. „Myslím to vážne, papa, ihneď zložte tie zbrane."

Môj papa sa na mňa pozrel, nebol mojim výstupom prekvapený. Vždy tvrdil, že mám viac odvahy než rozumu. „Ak si si nevšimla," doberal si ma, „ja tu nie som ten, kto robí problémy. Som to snáď ja, ktorý ťa tu drží násilím? Alebo sa mýlim, chlapče?" Otec zdvihol svoje sivé obočie, čakajúc Mathiasovu reakciu. Prečo nemohol byť môj otec aspoň raz trochu ústupčivý? Všimla som si, že môj papa zbraň nedržal, dokonca ani Derek nie. Asi to nepovažovali za potrebné, keďže ich obklopovalo snáď desať mužov a všetci mierili mojim smerom.

„Čo sme v nejakej kovbojke, papa?" Nahnevala som sa a vytrhla sa Mathiasovi. Našťastie ma pustil. „Nikto ma tu nedrží násilím," zaklamala som pevným hlasom a moje srdce sa trieštilo, pretože to bola čistá lož, no papa to vedieť nemusel. Nevrátim sa domov, ako porazená. Veď predsa toto som chcela, nie? Leto v Španielsku s trochou slobody. „Okamžite zložíte zbrane, a to všetci," zdôraznila som.

Môj papa zdvihol ruku ako prvý, ďakovala som všetkým svätým, že má v sebe aspoň kúsok rozumu. Medzi jeho mužmi som spoznala môjho šoféra, tváril sa veľmi nekompromisne a zbraň zložil posledný. V skupine som rozoznala aj pár známych tvárí z Drekovho domu.

Uľahčene som si vydýchla. Poslúchli ma. Za sebou som počula šuchot, bolo mi jasné, že Mathiasovi muži urobili to isté. V duchu som sa usmiala.

Bolo zvláštne pozerať sa na vlastného otca. Za tie tri mesiace sa vôbec nezmenil. Z jeho výrazu som netušila, či sa na mňa hnevá alebo je rád, že ma vidí. „Ja ti to vysvetlím, papa," pokračovala som a urobila k nemu krok. Nechcela som, aby urobil unáhlené závery, musí sa dozvedieť pravdu. „Nemôžeš veriť..."

„Ty nie si tá, ktorá bude niečo vysvetľovať, dcérka," prerušil ma ostro, po jeho jasným pohľadom som zneistela, ako ho mám prinútiť počúvať? „Navrhujem, aby si sa začal obhajovať, chlapče, lebo to pre teba vôbec nevyzerá dobre." Papa sa vysmieval Mathiasovi, tykal mu a síce bol Mathias mladší o dvadsať rokov, chlapčaťom by som ho nenazývala.

„Strýko," oslovil ho Derek a ruku mu položil na rameno. Roky spolu nehovorili a odrazu sú...rodina? Čo je toto za divadlo? „Presuňme sa do Mathiasovej kancelárie, preberme to v pokoji, iba my traja." Iba my traja? Čo tým myslí?

„Páni," Mathias kývol rukou, „tadiaľto." Ukázal na kanceláriu a urobil krok.

Zamračila som sa. „Ja nemám právo niečo k tomu povedať?" Pozrela som sa na všetkých troch, ale môj hnev som nasmerovala iba na jedného. „A ty?" Vystrčila som prst na Dereka. „Chceš môjmu otcovi nahovoriť ďalšie lži? Viem už o tebe celú pravdu a nemysli, že to nechám len tak. Prečo sa môjmu otcovi naozaj nepriznáš, buď chlap. Alebo mu mám povedať ja, čo si naozaj urobil?" Mathiasa som z tohto vynechala, on nebol moja rodina. Jeho chovanie sa nijako netýkalo obchodov môjho otca, mojich obchodov.

„Alejandra," Mathias ma jemne oslovil, alebo sa mi tá jemnosť iba zdala. Papa aj Derek tam iba stáli, nechceli zasiahnuť. Sledovali Mathiasa ako sa ma dotkol, môj hnev s jeho dotykom ochabol, vedel ma dostať do úzkych tak ľahko. „Prosím, zostaň tu. Ja sa o všetko postarám," dokončil nástojčivo.

Niečo vo mne kričalo nech ho poslúchnem, ale neverila som mu. Chcel ma pre seba ako trofej, ktorú vyhral v pokri. Klamal mi rovnako ako ostatní a teraz chce rozhodovať o mojom osude. Podľa neho som mala zostať tu. Lenže to by nikdy nemohlo fungovať, nemohla som sa vzdať svojej firmy a už vôbec by som nedopustila jej nelegálnu činnosť.

Mathias na moju odpoveď nečakal, nikto z nich. Pre nich som nemala hlas ani voľbu. Bola som panáčik na ich šachovnici. Nikto z nich nerobil to, čo bolo najlepšie pre mňa, ale to, čo sa hodilo im.

Hneď ako odišli, obalil ma chlad a ja som sa zahanbila, že tu stojím bosá a v ružovom pyžame.