Alejandra

22. kapitola

Dnes som uzavrela tichú dohodu sama so sebou, že sa budem chovať ako v Amerike. Tento postoj nepramenil z toho, že by som naozaj chcela niečo zmeniť na svojom správaní, ale z toho, že som si uvedomila niekoľko faktov.

Už tretíkrát som štuchla vidličkou do brokolice. Pár kúskov dusenej zeleniny od Marthy mi smutne ležalo na tanieri. Cítila som na sebe pohľad každého pri stole. Nikto nič nevravel, to mi viac než vyhovovalo.

Pohľad som mala zanovito zabodnutý do taniera už od samého začiatku. Derek vyzeral ustarostene, no týmto poznatkom som si nebola istá, pretože môj bratranec sa tváril ako kameň, len jeho oči ho zrádzali.

„Tento večer je naozaj veľkým prínosom," zaironizovala Derekova žena, „naozaj ďakujem za pozvanie."

Jej komentár všetci prehliadli. No Vanessa mala pravdu. Táto večera bola príšerná, nemohla som sa dočkať jej konca. Naozaj som chcela byť s Derekom, ale istá moja časť sa na neho stále hnevala.

„Nikto ťa nenútil prísť," odpovedal jej brat, „mohla si pokojne zostať doma." Mathias sa ňou vôbec nedal vyprovokovať, no tentoraz som Vanessu chápala. Jediné, o čo sa snažila bolo aspoň trochu rozprúdiť túto situáciu.

„Súhlasím," pridala som sa k nej odvážne, „no musím uznať, že táto večera prevyšuje včerajšiu oslavu len mierne."

„Alejandra," začal Derek, akoby čakal, kedy túto tému otvorím prvá, no Mathias mu skočil do reči: „Navrhujem, aby sme sa vrátili k jedlu." Mathias to povedal veľmi striktným tónom. Vedel, čo sa včera stalo a nechcel, aby som to vedela aj ja.

Jeho nepriami príkaz sme poslúchli. Derek sa tváril neidentifikovateľne, Vaneessa ako keby zjedla niečo pokazené, mňa dusil hnev. Jediné, čo sa ozývalo jedálňou bol štrngot vidličiek o tanier. Vanessa popíjala červené víno. Táto včera nebola veľmi príjemná pre nikoho. Rozhodla som sa vypustiť včerajšok z hlavy, Derek niekoho udrel, no nezdalo sa, že by z toho niekto robil tragédiu. Možno to bolo v Španielsku normálne.

„Najbližšie," začala Derekova manželka, „sa koná charitatívny gala večer, myslím, že po nedávnych udalostiach budete súhlasiť, keď poviem, že by nebol najlepší nápad zúčastniť sa podobných akcií."

„O tom ty nerozhoduješ, Nessa." Schladil ju jej brat prísne. Niekedy som naozaj nechápala, ako sa k nej môže takto správať, akoby bola jeho podriadená a nie rodina.

„Takže čo?" Vyprskla jedovato a vidličku nahnevane hodila do taniera. „Mám sa pozerať na to, ako sa môj manžel a brat zosmiešňujú pred celým Španielskom? Alebo na to, ako ohrozuješ celú našu rodinu, Mathias, kvôli jednej hlúpej..."

„Dosť!" Vykríkol Derek a tresol päsťou po stole tak silno, až sa všetko zatriaslo. Strieborný príbor teraz vyzeral, akoby ho ukladalo dieťa. Mathias vôbec nebol prekvapený týmto gestom, priam tento výbuch očakával a ja som pochopila, že nie som jediná, ktorá sa hnevá. Vanessa priam zúrila, no z jej tváre by to nevyčítal nikto. Tvárila sa, akoby ju otravovala mucha.

Vanessina nenávisť voči mne bola nad slnko jasnejšia, bolo očividné, že ma viní za včerajšok, hoci som s tým nemala nič spoločné. Zazerala po mne celý večer, no tajne som dúfala, že je to kvôli tomu, že ako jediná mám na sebe mikinu a legíny, zatiaľ čo Mathias a Derek sedeli pri stole v oblekoch a Vanessa mala krémovú blúzku a biele kostýmové nohavice. Prvýkrát som ju videla bez šiat a nejakým zázrakom sa jej podarilo vyzerať ešte noblesnejšie. No moje podozrenia sa potvrdili, nezazerala po mne kvôli nevhodnému oblečeniu.

„Derek má pravdu," priznal Mathias príkrim hlasom. Zatínal päste, povedať toto, muselo byť pre neho hrozné. „Bude lepšie, ak odídete, kým niekto povie niečo, čo by neskôr mohol oľutovať."