Alejandra

38. kapitola

Upozorniť Dereka nebolo ani trochu v mojom záujme. Znamenalo by to úplne zlyhať vo vlastnom pláne. Jediné, čo ma žralo bola moja sestra. Ak pôjde ku dnu môj švagor, ju stiahne so sebou. Môj plán nemal zájsť takto ďaleko, ale veci sa vymkli spod kontroly. Alejandra využíva moje slabiny, sama sa ňou stáva.

Musel som ju ísť skontrolovať. Celý deň nevyšla z izby, potreboval som zistiť, či je to zas len nejaký jej výmysel, hra, ako ma prilákať alebo sa len nevie spamätať po našej spoločnej noci. Nerátal som s tým, že si vypočujem jej telefonát. Mal som šťastie, inak by som ani len netušil o plánoch jej otca. Zdá sa, že jeho príchod bude skutočne veľký a je len otázkou času. Dobrou správou bolo, že teraz už do seba všetko zapadalo. Autá, ktoré sledovali mojich mužov sa už ani nesnažili skrývať. Alejandrin otec už dávno vie, že jeho dcéra nie je u Dereka. Musím na ňu dávať väčší pozor. Nedovolím, aby mi ju niekto zobral priamo spod nosa.

„Alejandrin otec mieri do Španielska," povedal som pokojne do telefónu. Pohodlnejšie som sa usadil a rukou uvoľnil kravatu. Potreboval som vyriešiť len tento telefonát a čakal ma kvalitný spánok. Na druhej linke bolo ohlušujúce ticho. Derekova hlúpa hlava viac času na spracovanie jednoduchej informácie.

„Odkiaľ to vieš?" Zaznelo napokon.

„Nemýľ si moju zhovievavosť s pocitom, že ti chcem niečo vysvetľovať." Odbil som ho. „Dal som ti informáciu, rob si s tým čo chceš." A zložil som. Derekovi sa nepodarilo dokončiť ani prvé slovo a už som stláčal červené tlačidlo. Odmietal som zdieľať zbytočné detaily, taktiež som sa chcel ušetriť od jeho primitívnych názorov.

Musel som vidieť Alejandru. Vrela vo mne krv, keď som netušil, čo robí alebo kde je. Začínala niečo tušiť, nemohol som si dovoliť spustiť ju z očí. Najradšej by som ju nebral ani k Anne. Videl som, že jej tam nie je príjemne, ale aj tak som nástojil, aby sme zostali. Nemal som na výber. Alejandra by mohla snoriť po dome, rozprávať sa s hosťami. Všetko v mojom dome bolo legálne, tak som to zariadil tesne pred jej príchodom. No nemohol som sa zaručiť za Annin dom alebo nejaké veľké ústa niekoho z hostí.

NESKORO! Prešlo mi hlavou príkro. Naozaj bolo neskoro, v mojom úmysle nebolo vyspať sa ňou. Zachoval som sa ako potkan, rovnako ako Derek. Ale Alejandra bola moja siréna. Vábila ma. Iritovalo ma, že nepoznám každý jej kúsok. Potreboval som ju celú. Chcel som ju vlastniť a obával som sa vlastnej majetníckosti. Alejandra sa čoskoro vracia domov, taký bol pôvodný plán. No teraz som nemal v úmysle nechať ju ísť. Potreboval som z nej viac. Viac jej strachu. Viac jej hnevu. Viac jej krotkosti, keď sa nezmôže ani na to, aby povedala vlastné meno. Nestál som o jej lásku. A zostávalo mi len sa modliť, aby ona nechcela tú moju.

Ani som netušil ako a prišiel som pred jej izbu, zaklopal som. Zvnútra sa ozývala hudba, takže som vstúpil bez vyzvania. Pri pohľade na Alejandru som to ihneď oľutoval. Hľadela na mňa a bol som si istý, že v jej mysli práve zomieram krutou a pomalou smrťou. Stála iba v uteráku a ešte pred chvíľou prehľadávala zásuvku, do kúpeľne si zabudla vziať čisté oblečenie.

„Vypadni." Zavrčala a uterák zvierala ako svoj život. Ako poslednú záchranu.

Pousmial som sa a pokojne zatvoril dvere. „Nie je to nič, čo by som už nevidel," aspoň nejaká karta v rukáve, „a naozaj sa nemáš za čo hanbiť."

Alejandra po mojich slovách očervenela. Priviesť ju do rozpakov bolo také jednoduché. „Odíď," zopakovala a hlas sa jej zatriasol od rozčúlenia.

„Celý deň si nevyšla z izby," podotkol som ľahostajne.

„Tak si ma prišiel skontrolovať?" Vyštekla. „Aké šľachetné!"

Nebol som idiot, nečakal som, že ma Alejandra privíta s otvorenou náručou. Najmä potom ako ráno zutekala z postele. Zobudil som sa tam sám, ona bola s Mariou. A tento jej hnev nebol mierený na mňa. Hnevala sa sama na seba, že mi dovolila zájsť priďaleko. Tak ako to nedovolila žiadnemu mužovi predtým.

„Myslel som, že fázu nenávisti máme už za sebou," poznamenal som, „bol by som rád, ak by sme hru na mačku a psa už neopakovali." Nešlo o Alejandrinu nenávisť, ak sa nezmieri s tým, čo sa stalo, nezničí mňa, ale seba. A radšej by som si vystrelil mozog z hlavy než ju obrať o jej oheň. Ak by sa stratila v bolesti a ľútosti, chradla by. A ona je kráľovná. Musí stáť pevne a neoblomne, pretože čoskoro bude viesť americkú mafiu. Nesmie byť zlomená. Derek je ten čo má trpieť, nie ona.

„Vždy ťa budem nenávidieť," odpovedala pokojnejšie a vystrela plecia. Presne toto bola ona. Aj keď mala strach, zaútočila ako levica.

Pristúpil som k nej, nepohla sa ani centimeter. Vlhké vlasy jej splývali na ramenách a do nosa mi udrela kokosová vôňa. Zaujímalo by ma, či tak aj chutí.

„Viem," povedal som jej zastretým hlasom. Bol som blízko a prsty mi brneli od silnej potreby pritlačiť ju k sebe, zahrabnúť jej prsty do vlasov. No tentoraz to muselo byť jej rozhodnutie. Tentoraz si ma musela vybrať ona. Vedome a s plnými dúškami, bez zajtrajšej ľútosti. „Tak mi tú nenávisť ukáž."