Alejandra

3. kapitola

„Takže," vyzval ma Derek, pohodlne sa usadil v kresle, prichystaný vypočuť si lži. Tentoraz mal košeľu zapnutú a krk mu zdobila tmavomodrá kravata. Toto stretnutie ani zďaleka nepripomínalo šťastné zvítanie rodiny. „Začni hovoriť."

Nepríjemne som sa pohniezdila na už tak dosť nepohodlnej stoličke. Derekova kancelária bola tmavá a nevynikala žiadnym špeciálnym vkusom. Pôsobila, akoby sa tu nikto nemal cítiť pohodlne. Dokonca ani samotný Derek.

Celé hodiny som premýšľala, čo poviem, ako mu vysvetlím to, že som ušla bez toho, aby ma poslal späť do Ameriky? No ani po celých hodinách uvažovania nad rôznymi výhovorkami som na nič neprišla.

Derek prikázal Vanesse zaviesť ma do mojej izby, aby som si trochu oddýchla, osprchovala sa a prezliekla. Kvôli stiahnutému žalúdku som odmietla lahodne vyzerajúce jahňacie.

„Prišla som s kamarátmi," vysvetlila som v krátkosti. Nemalo význam klamať a môj bratranec tiež nevzbudzoval dojem človeka, ktorý dokáže prehliadnuť lži. Príbeh o tom, ako som prišla do Španielska som radšej vynechala. Derek nemusel vedieť, že pri sebe nemám ani jediný dolár alebo to, že aj za Uber, ktorý ma sem doviezol zaplatili moji priatelia.

„Prečo?" Pokračoval Derek vo výsluchu. Vychutnával si to, griloval ma. Držal ma lapenú v hrsti ako malého vrabca. 

Jednoduchá otázka, na ktorú som nedokázala nájsť rovnako jednoduchú odpoveď. Vedela som, že kráčam na tenkom ľade, no už som riskovala dosť na to, aby som to teraz vzdala.

„Chcela som vidieť Európu predtým než začnem pracovať pre otca." Áno, detinské vysvetlenie, ale pravdivé. „Viem, prišla som neohlásene a mrzí ma, že som ti spôsobila nepríjemnosti."

„Alejandra," oslovil ma môj bratranec a rukami si podoprel hlavu. Možno toto gesto pôsobilo, že premýšľa nad mojím osudom, ale dobre som vedela, že je už dávno rozhodnuté. A ako sa zdalo, Derek nemal záujem o žiadne vyjednávanie. „Dúfam, že si uvedomuješ, že musím zavolať strýkovi a informovať ho, že si v Španielsku."

„Chápem," prikývla som, „zavolaj mu, ak chceš, ale ja sa do Ameriky nevrátim." Namietla som rozhodne. No taktiež som mala istotu, že moje slová neznamenajú nič. Ak sa Derek rozhodne, že ma pošle späť domov, nič ho v tom nezastaví. Rovnako by to nezastavilo ani môjho otca.

„Obávam sa, že nebudeš mať na výber, Alejandra." Derekov mrazivý tón ma mal zastrašiť, a možno by aj zastrašil, keby som ho nepoznala. „Zavolám strýkovi a hneď ráno nasadneš do lietadla, ktoré poletí priamo do New Yorku."

„Tak na to zabudni!" Nahnevane som sa postavila zo stoličky a na Dereka namierila ukazovák. „Povedala som, že svoje leto strávim v Európe, či sa vám to páči alebo nie. Ty aj môj otec môžete protestovať, koľko chcete, ale do Ameriky sa nevrátim!"

„To by stačilo." Upozornil ma Derek ostro. Nepohol ani brvou, len ma sledoval očami dospelého muža, ktoré nemali nič spoločné s chlapcom, ktorý kedysi trávil v New Yorku každé leto. Jasné, že sa po smrti rodičov Derek zmenil, ale tento človek, táto zmena, zašla priďaleko.

„Áno, súhlasím, to by stačilo!" Povedala som rázne. „Neviem, prečo ma tu nechceš, ale je mi to totálne jedno, pretože ja zostávam." S hnevom som začala kráčať ku dverám, ale v mojom monológu som ešte neskončila. „A keď budeš volať môjmu otcovi, nezabudni mu povedať, kto teraz nosí priezvisko Costra!" To bola moja posledná veta predtým než som tresla dverami a odišla z domu.