Alejandra

31. kapitola

To v čom som videla, aspoň momentálne, najväčší problém bolo oblečenie. Asi neexistuje žena, ktorá by sa aspoň raz psychicky nezrútila, lebo si nemá čo obliecť. Chcela som zavolať Liliane, aby mi pomohla vyriešiť tento problém, no v Amerike bolo ešte len skoré ráno. Hlúpy časový posun. Nepovažovala som za niekoho, koho by trápilo, že nemá čo na seba, no z nejakého dôvodu som sa nechcela strápniť.

Celú cestu v aute som zaryto mlčala. Mathias si moje ticho, pravdepodobne, zamieňal za hnev a o rozhovor sa nesnažil ani on. Líca sa mi sfarbili do ružova pri každej myšlienke na to, že na sebe nemám vlastné šaty, ale Vanessine. V chladnom New Yorku neexistovalo nič ako záhradná párty, netušila som, aké oblečenie sa na také príležitosti nosí alebo čo presne sa tam robí. A keďže na tej párty nebude Derek, nebude tam ani jeho žena. Nikto sa nedozvie, že šaty, ktoré mám na sebe nie sú moje. Snáď.

Mathias zaparkoval, no motor nechal bežať. Opatrne som vystúpila, kým Mathias podával kľúče od auta poslíčkovi. Zdvihla som oči, no honosnosť domu ma vôbec neprekvapila. Veľké okná a fontána pred domom pôsobili príjemným dojmom.

Držala som sa tesne za Mathiasom, nechcela som dať najavo, aká som z tejto situácie nervózna. Jemu tento detail, očividne, neušiel, pretože mi ruku jemne položil na kríže. Najradšej by som sa odtiahla. Teraz ma nielenže pálilo slnko, ale aj Mathiasov dotyk. Našťastie povieval jemný morský vánok, len vďaka tomuto som zvládla neomdlieť.

Mathias očividne vedel, kam presne má ísť. Premýšľala som, koľkokrát už v tomto dome bol a kto sú jeho majitelia.

„Mathias!" Zvolal niekto a ja som sa obzeral smerom, odkiaľ prichádzal hlas. „No konečne! Už som si myslel, že neprídeš." Kráčal k nám muž, len o niečo starší než Mathias, na tvári mal priateľský úsmev a Mathiasa privítal objatím. Zaskočilo ma to, tak som radšej svoju pozornosť upriamila na záhradu. Prakticky to bola obrovská lúka s bazénom, ďalšou menšou fontánou a kvetmi. Tie boli zo všetkého najkrajšie, ich pestrofarebnosť bola očarujúca. Pod veľkým stanom, ktorý bol v zadnej časti sa črtali bufetové stoly, kúsok odtiaľ bol gril, za ktorým stal kuchár a obracal mäso. Moje uši naplnil výskot detí. Zo stroja vyletovali bubliny, deti vyskakovali a snažili sa ich chytiť.

Priala som si túto scénu odfotografovať. Nečakala som, že uvidím niečo takéto. Až nebezpečne to pripomínalo rodinnú oslavu, absolútne sa to nepodobalo na večierok, kam ma Mathias zobral naposledy.

„Priviedol som aj hosťa," odpovedal Mathias a opäť sa ma zľahka dotkol, „toto je Alejandra." Predstavil ma v krátkosti, všimla som si, že moje priezvisko ani nespomenul. Pripadalo mi to zvláštne, pretože moje priezvisko neznamenalo len prestíž a súčasť americkej dynastie, znamenalo, že patrím aj sem, že som súčasťou Španielska. Nie som tu cudzia. Hoci moje krstné meno asi tento fakt potvrdzovalo dostatočne.

„Veď ma poznáš, Mathias," zasmial sa muž a buchol Mathiasa po ramene, „čím viac tým lepšie." Netušila som, kto to je, ale prvýkrát som videla niekoho správať sa k Mathiasovi takto. Dokonca aj Vanessa sa k nemu správala s akýmsi chladným rešpektom, a to bola jeho sestra. „Teší ma," muž ku mne natiahol ruku, jeho zovretie bolo krátke, no silné a horúce. „Som Juan, vitaj a cíť sa tu ako doma. Hlavné jedlo bude hotové až okolo piatej, ale tamto vzadu sú švédske stoly, bar je hneď oproti," povedal o ukázal na bar, kde čašník práve miešal nápoj, „ten chlapík dokáže vážne zázraky, takže byť vami idem sa schladiť dobrými vychladeným drinkom."

„Vďaka Juan," odpovedal mu uvoľnene Mathias. Až teraz som si všimla, aký tu je Mathias ležérny. Mal na sebe obyčajné čierne tričko s krátkym rukávom a strihom v tvare V a rifle. Juan mal na sebe niečo veľmi podobné, no namiesto dlhých nohavíc mal iba šortky a na nohách šľapky.