Alejandra

16. kapitola

„Nie, naozaj," snažila som sa Marthe vysvetliť, že nasypať do misy múku či rozbiť vajcia pre mňa nie je žiadnym problémom. Nebola som predsa chromá, na prstoch mi už vytvorila jemná chrasta, takže obväz som tam už nepotrebovala. Dlaň som mala stále prelepenú, pokiaľ som na to nemyslela, aj som zabudla, že tam niečo mám. No rana ma stále škaredo pobolievala, no nemohla som čakať, že za dva dni sa stane zázrak.

„Vy si sadnite, slečna," zopakovala opäť Mathiasova domáca a prísne ukázala na stoličku. S Marthou som mala vždy veľmi dobré vzťahy, no tentoraz ma začínala naozaj hnevať. „Ak by sa pán Rossales dozvedel, že ja vás tu nechala pomáhať mi, nedopadlo by to dobre pre mňa a ani pre vás."

Myslím, že Martha netušila o mojich nabrúsených vzťahoch s jej zamestnávateľom a ja som sa jej s tým nikdy nezverila. Martha pracovala pre Mathiasa celé roky, rešpektovala ho, poznala jeho slabiny.

Poslušne som sa posadila na barovú stoličky a vyhnala spomienky na tú noc, kedy som sa porezala. „Chcem vám pomôcť, prosím," povedala som úprimne. Bolo už poobedie, no Martha sa rozhodla spraviť múčnik. Podozrievala som ju, že ho robí iba kvôli mne. Ľutovala ma, stále sa na mňa pozerala ako na zranené zvieratko.

„Tak dobre," prikývla napokon, mokré ruky si utrela do zástery a podala mi misy s rozbitými vajíčkami, „treba sem pridať toto, múku treba najskôr odvážiť, ale miešať to budem ja." Posunula ku mne niekoľko menších misiek s cukrom, mletými orechmi a zvyšnými ingredienciami. Potom mi podala váhu a vrecko s múkou. Vďačne som sa na ňu usmiala.

Začala som vážiť múku. Najskôr som ju presypala, potom postavila na váhu. „Odkiaľ to viete?" Opýtala sa ma odrazu Martha, podozrievavo na mňa hľadela s rukami založenými v bok. V kvetovanej zástere a uniforme gazdinej vyzerala ako nahnevaná babička.

„Čo ako viem?" Zasmiala som úplne nechápajúc. Do mištičky na váhe som pridala ďalšie dve lyžice múky, pretože som neodhadla množstvo.

„Odvážiť múku," vysvetlila ako dieťaťu, asi čakala, že jej otázka je zrejmá, „dokonca aj minule ste mi pomáhali pri varení, a to bez frfľania."

Opäť som sa zasmiala. S Marthou som sa smiala často, bola to totiž nízka a veľmi priateľská žena, ktorá niekedy pôsobila veľmi hrozivo. „Čo je na tom také čudné?" Stále som nechápala.

Martha si opäť uhladila bez tak perfektné šedivé vlasy, vždy ich mala pevne zopnuté v drdole, často som si ju predstavovala ako asi vyzerá s rozpustenými vlasmi. „Vy nie ste ako tie seňority, ktoré sem chodia, dokonca ani slečna Vanessa mi nepomáhala ako vy."

„Aha," vydýchla som si, chápala som, kam tým mierila. To, že Vanessu označila ako slečnu som nekomentovala, no aj tak mi bolo čudné, že vydatú ženu stále oslovuje ako slečnu. „Moja stará mama bola Španielka, keď som bola malá trávila som tu prázdniny, to ona ma naučila všetko, čo viem."

Martha sa chápavo usmiala a pustila sa do robenia plnky. Jej pohyby som fascinovane sledovala. Bola rýchla, presne vedela, po čom siahnuť a ani raz sa nepozrela do kuchárskej knihy. „Myslela som si, že to vaša mama vás to naučila."

„Nie," pokrútila som hlavou, „moja mama neznáša akékoľvek domáce práce, jediné na čo je hrdá je jej zimná záhrada."

„Máte dobrých rodičov, slečna?" Vyzvedala ďalej. Martha sa ma nikdy nepýtala osobné otázky, ale dnes nechala otvorené dvere svojej zvedavosti.

„Áno," prikývla som. Jasné, žiadny rodič nebol perfektný. Každý z mojich rodičov mali iné záujmy, žili oddelene, no nerozviedli sa kvôli majetku. Nikdy som im to nezazlievala, robili čo mohli. Otec ma nútil nastúpiť do jeho firmy, ale jeho firma bolo jeho dedičstvo, chcel, aby som v ňom pokračovala.