Alejandra

50. kapitola

Ani som nevedela opísať, ako veľmi zle sa cítim. Bolel ma každý kúsok duše, hruď mi ťažilo zlyhanie. Lils mi volala už piatykrát, ale nechala som to zvoniť. Netúžila som, aby ma videla uplakanú. Navyše, ona nemusí vedieť pravdu, môže byť uchránená. Požiadam, aby jej papa nič nehovoril. Pri myšlienkach na ňu, mi vytiekli ďalšie horké slzy.

Na mojej izbe sa otvorili dvere, podľa krokov som ihneď tušila, komu patria. „Už nerešpektuješ ani moje súkromie? Výborne." Šplechla som Mathiasovi do tváre, ihneď ako mi vošiel do zorného poľa. Vyzeral uvoľnene. Rukávy čiernej košele mal vyhrnuté, horné gombíky rozopnuté. Bože, prečo vyzeral ako ten najsladší hriech?

„Klopal som," prihovoril sa mi, „neodpovedala si, tak som sa prišiel presvedčiť, že si v poriadku."

Usmiala som sa, ale bolelo to, akoby moja tvár za tých pár hodín zabudla na to, ako sa smeje. „Ešte som sa nezabila, počkám s tým až po svadbe."

Mathias zhlboka vydýchol. Snáď nečakal, že mu to uľahčím. Keď si sadol na podlahu oproti mne, natlačila som sa do kúta ešte viac, už len jeho samotná prítomnosť ma pálila. „Musíš byť silná, moja ľútosť ti nijako nepomôže. Viem, že to nedopadlo podľa tvojich predstáv, ale nikdy si nemala na výber."

Prekvapene som sa na neho pozrela. „Nemala na výber?" Zopakovala som. „Máš pravdu," z očí mi vytiekli ďalšie slzy, „ja nikdy nebudem môcť robiť to, čo chcem. Najskôr som musela poslúchať svojho otca a teraz musím byť lanom medzi vami všetkými."

„Nie je to tak," pokrútil hlavou.

„Nie je?" Zdvihla som obočie. „A ako to potom je? Čo z tohto celého budem mať ja? Som jediná, ktorá prehrala, Mathias. Papa dosiahol konečne, čo chcel a ušetril pritom kopu peňazí. Ty si ma pripútaš do konca môjho života, lebo pochybujem, že budeš taký štedrí a raz sa rozvedieš. Derek je ruka v ruke s mojim papa a isto sa teší z toho, že drží v hrsti teba aj mňa."

„Sľubujem, že..."

„Kriste, Mathias," prerušila som ho, silnejšie si objímajúc kolená, „daj mi pokoj, chápeš? Nezaujíma ma nič, čo mi chceš povedať. A choď sa, láskavo, tešiť zo svojej výhry niekde inde, lebo ja o toto tvoje divadielko nestojím."

„Alejandra," zavrčal, nemal veľmi rád, keď mu niekto skákal do reči alebo ho nenechal ani len dohovoriť.

„Si snáď bipolárny, Mathias? Alebo hluchý?" Netušila som, kde sa vo mne berie ten hnev. Z plaču som bola taká unavená, že môj hlas bol kompletne zachrípnutý, ale Mathias vždy vedel zabrnkať na tie správne struny. „Tvoje sľuby stoja za hovno! Všetko čo povieš stojí za hovno! Jediné, čo chcem je, aby si sa mi stratil z očí. Navyše, fakt nechápem, prečo za mnou stále lezieš. Už ti nemám čo dať. Chcel si ma do postele? Gratulujem. Chcel si svoju výhru? Opäť gratulujem." Hovorila som tak rýchlo, až som sa zadýchala. Štípali ma ďalšie slzy, ale už som sa nehanbila. Mathias by mal vidieť, čo urobil a každý jeden deň mu to dám pocítiť. Ak ma chce za manželku, fajn, ale urobím mu zo života peklo. Neprejde deň, aby som mu nedala pocítiť, ako veľmi ho neznášam.

„Prišiel som, lebo som ťa chcel ubezpečiť," jeho ľadový tón ma oblial ako pád do jazera v Central parku uprostred zimy, na tvári sa mu nepohla ani brva, zúril. „že sa nemusíš o nič báť. Postarám sa o teba, či už sa ti to páči alebo nie. Budeš bývať pod mojou strechou a nič ti tu nebude chýbať. Ale s tebou sa jednoducho nedá!" Svoje modré oči zaboril do mňa a postavil sa. Celá šťastná som si chcela vydýchnuť, tvár som si ukryla do kolien. „Postav sa, Alejandra," Mathiasov hlas bol nekompromisný, prekvapene som zdvihla hlavu a srdce sa mi rozbúchalo od strachu. „Ihneď."

Pokrútila som hlavou. Úplne som zbledla, keď sa ku mne priblížil. Zadkom som sa natlačila viac do kúta, želajúc si, aby som mala po ruke nejaké zázračné lepidlo. Skrčila som sa ešte viac do klbka, toto je tá chvíľa, kedy ma udrie. Jasné, že mláti ženy, veď je to mafián. Doteraz sa držal, ale ak budem jeho manželka...

Na nohy ma vytiahol za lakte. Naozaj som sa snažila nevytiahnuť ruky spopod nôh, zostať v klbku, ale srdce mi búšilo v ušiach. A Mathiasova sila bola omnoho väčšia než tá moja.

„Pozri sa na mňa," zo strachu som poslúchla, „ja ti neublížim," precedil cez zovreté zuby a v očiach sa mu mihlo ublíženie, „nie som žiadny svätec, ale ženy bijú len podradné zle vychované hovädá." Jeho stisk povolil. „A môžeš mi veriť, že ja som ten posledný, ktorý by ti ublížil. Budeš moja manželka a podľa toho sa k tebe budem aj správať. Viem, že ma nenávidíš každým atómom v tvojom tele, ale toto všetko robím aj pre teba. Chcela si svoju slobodu, dám ti ju. No rátaj s tým, že všetko má svoje hranice a je len na tebe, čo z tohto obrátiš na svoj prospech."

„Neviem, ako si toto celé predstavuješ," povedala som s odporom, „ale tvojou manželkou budem len na papieri. Hneď ako odíde papa zo Španielska presťahujem sa odtiaľto a ty ma nezastavíš."

Mathias sa rozosmial, akoby som mu povedala vtip. „Kráľovná má vládnuť zo svojho zámku, bábika," šepol mi do ucha, po celom tele mi nabehli zimomriavky.

„Pusti ma," celý telom sa ho snažila odtlačiť, ale bolo to márne. Mathias zosilnel svoj stisk, prevyšoval ma, cítila som jeho rozkrok na mojom...

„Nie," odmietol rázne, „nedovolím, aby si sa ľutovala. Najmä, ak viem, že oni za to nestoja. Si moja a prisahám, že ak sa na teba niekto čo i len krivo pozrie, bude voňať fialky odspodu."

Na sucho som prehltla, jeho vyhrážka ma mala vystrašiť, lenže namiesto toho mi rozpálila líca a spôsobila potopu v nohavičkách. Mathias mi zdvihol obe ruky a svojou ich pripútal o stenu. Obtrela som sa o neho a dych sa mi zasekával v hrdle.

„Tak čo, bábika? Stále chceš, aby som odišiel?" Nosom mi prešiel po krku, jeho dych ma šteklil ako najjemnejší hodváb.

„Áno," prehovoril kúsok mozgu, ktorý sa mi neodplavil.

„Neklam," upozornil ma a jeho zuby mi jemne zahryzli do krku, čím môjmu telu vyslal ďalšiu vlnu vzrušenia.

„Nemuč ma," vrátila som mu, no skôr to znelo ako zakňučanie. Ešte viac sa na mňa natlačil, väznil ma a ja som to milovala. „Mathias, prosím..."

Jazykom mi prešiel po krku, pomaly, bolestne. „O čo prosíš, bábika. Stačí povedať a ja to urobím."

„Chcem teba," hlesla som trochu zahanbene, no konečne pravdivo. Bokmi som mu zúfalo dávala najavo, čo potrebujem. Chcela som si vytrhnúť zápästia z jeho pút, potrebovala som ho dotknúť. Cítila som sa ako v horúčke a on bol jediným ochladením.

„Som tvoj, Alejandra," prisľúbil mi vážne, „a nevzdám sa ťa, nikdy. A teraz ti to ukážem."