Alejandra

4. kapitola

Do domu som sa vrátila niekedy uprostred noci. Netušila som, koľko bolo hodín, pretože sa mi vybil telefón. Veľmi dlhý čas som strávila prechádzaním v Derekovej štvrti, no Derekov dom bol veľmi ďaleko od akejkoľvek normálnej civilizácie. Blúdila som v španielskom poraste a premýšľala, či som nebola na Dereka príliš tvrdá. O Vanesse som nevedela vôbec nič. Možno to bolo dobré dievča a len sme vykročili zlou nohou. No vo vzduchu stále visel fakt, že Derek sa oženil a my sme o tom nemali ani najmenšieho poňatia. Aj keď je dosť možné, že otec o všetkom vedel, no predsa len nedávalo zmysel to, že nám o tom nepovedal. Po tom, ako zomreli Derekovi rodičia, sme boli jeho jediní príbuzní. Prečo nás nechcel na vlastnej svadbe?

S ťažkým výdychom som z nôh skopla svoje tenisky, ktoré boli celé od prachu a špiny. Bosé nohy na chladnom mramore mi ihneď priniesli úľavu.

Našťastie som nikde nevidela môj kufor a ani Dereka a jeho malú levicu. Nemala som náladu na hádky. Bola som vyčerpaná a hladná.

Kuchyňu som našla  rýchlo. Jej čistý vzhľad ma vôbec neprekvapoval. Aj moja mama si vždy potrpela na čistej kuchyni, bola to akási samozrejmosť. Z chladničky som si vybrala nejaký divne vyzerajúci sendvič a džús. Rozhodla som sa, že sa navečeriam vo svojej izbe. Fakt som nechcela riskovať, že tu niekde narazím na svojho bratranca. Musela som sa dať dokopy, pretože ráno sa nezadržateľne blížilo a ja som potrebovala energiu na čokoľvek, čo ma čaká. V hornej skrinke som ešte našla brownies a vzala ich so sebou. Budú výborným zdrojom nezdravého cukru, malý hriech, ktorý si zaslúžim.

Akurát som sa otáčala, keď som do niečoho silno vrazila. Všetko mi vypadlo z rúk, džús z pohára vyšplechol a sklo sa rozbilo na márne kúsky. Sendvič sa už viac nedal považovať za niečo jedlé. Chlieb nasiakol rozliatu šťavu a kúsky zeleniny zostali bezvládne prilepené k mramoru.

„Dávaj pozor!" Zavrčal niekto a ja som si uvedomila, že vec do ktorej som narazila, bola v skutočnosti osoba.

Zdvihla som hlavu, aby som zistila, kto je vinníkom vraždy mojej večere. S prižmúrenými očami som si prehliadla muža pred sebou. Mal na sebe čierne nohavice a krémovú košeľu, ktorá obopínala jeho svaly. Rukávy mal vyhrnuté a zápästie mu zdobili Rolexky. Až potom som si všimla škvrnu od džúsu na jeho košeli. Bola neprehliadnuteľná, definitívne som zničila kúsok Armaniho.

Pozrela som sa do mužovej tváre a zarazene som odstúpila. V hrdle mi vyschlo a nasucho som prehltla. Mužove ostré črty tváre síce naháňali strach, no nedal sa poprieť fakt, že vyzeral desivo príťažlivo. Prepaľoval ma svojimi tmavými očami s rukami prekríženými na hrudi. Z nejaké, určite poriadne hlúpeho, dôvodu sa tváril, akoby to tu vlastnil. Zdalo sa, že pohltil všetok vzduch.

Pôsobil takmer ako jeden z ochrankárov, ale ten by si nemohol dovoliť Rolexky a uprostred noci by tu určite nestál. Čo tento muž robil v Derekovej kuchyni?

Už som otvárala ústa, aby som sa ospravedlnila za zničenú košeľu, no muž ku mne nebezpečne vykročil a precedil medzi zuby: „Ospravedlň sa."

Prekvapene som sa na neho pozrela. Vždy som bola dosť vysoká, no oproti tomuto mužovi som sa tak necítila. Týčil sa nado mnou, vrhal na mňa svoj tieň. Žlté svetlo z lustra akosi pohaslo. 

„Prosím?" Opýtala som sa zarazene. Kto, dočerta, bol tento muž? A prečo si myslel, že mi môže rozkazovať? Nemala som problém so slovíčkom prepáč, ale ak ma niekto nútil, to už problém bol.

„Počula si," vyhlásil sebavedomo, „vrazila si do mňa, pretože si sa nepozerala, kam kráčaš."

„Možno by som do teba nevrazila, keby si mi ty nestál v ceste." Oponovala som pokojne. Hrdo som zdvihla hlavu, pretože som presne vedela, aký typ muža stojí predo mnou.

Muž, ktorý si myslí, že vládne svetu.

„Neviem, kto si myslíš, že si, ale ja byť tebou si dávam veľký pozor na to, ako so mnou hovoríš." Upozornil ma. „Zničila si mi košeľu."

„Je to tvoj obľúbený kúsok? Oper si ju a hotovo," navrhla som cudzincovi. No obidvaja sme vedeli, že látka je už nenávratne zničená černicovou šťavou. A aj keby ju nezdobila škvrna od džúsu, oblečenie ako toto vyžadovalo jemné pranie a na správnej teplote. Keby sa toto stalo mojej sestre, ani by tým neobťažovala našu domácu a rovno by to zahodila do koša.

„Možno by si mi ju mala oprať ty," cudzincovi sa pery roztiahli v nebezpečnom úsmeve a odhalil rad dokonale bielych zubov.

„Tak to si vyhoď z hlavy," odmietla som, „nie som tvoja slúžka a ani tvoja manželka." Možno to si myslel, bol by hriech nevyviesť ho z tohto omylu.

„Ja nežartujem," povedal výhražným tónom cudzinec a opäť sa ku mne priblížil. Pod jeho ťažkými topánkami zapraskalo rozbité sklo.

Ani som si neuvedomila, že som od neho opäť cúvla. Bol pri mne tak blízko, že som cítila teplo jeho tela a srdce sa mi roztĺklo ešte rýchlejšie. Až teraz som si všimla, že na tvári má strnisko, ktoré zakrýva jemnú jazvu.

„Nepribližuj sa," varovala som ho ruku som vytrela čo najďalej pred seba, plne si uvedomujúc svoju chybu. Tu nie som v Amerike, tu nikto nepozná priezvisko môjho otca. Moje priezvisko. Rešpekt, alebo osobný priestor, tomuto chmuľovi zjavne nič nehovorili. Možno vyrastal v nejakej pustatine, kde mu do hlavy vtĺkali hlúposti o nekonečnom mužskom egu. Isto to bol jeden z tých vidlákov, ktorí si myslia, že peniaze z nich spravia váženého človeka. Ibaže chudák zostane chudákom vždy, nehľadiac na nuly na bankomatovom účte.

„Bojíš sa?" Opýtal sa ma muž hlbokým zamatovým tónom. Skúšal koľko vydržím. Skúšal, či ma zlomí. A niečo mi nahováralo, že nie je zvyknutý na slovo nie.

Celú svoju silu som sústredila na to, aby som sa ani nepohla. Pohľad mi na sekundu zastal na jeho perách. Samozrejme, neušlo mu to a ja som sa za svoje zlyhanie zahanbila. Ešte raz som sa pozrela do jeho očí, odhadujúc o čo tomuto mužovi ide.

„Ani najmenej," hlesla som. A bola to naozaj pravda. No jediný dôvod, prečo som sa nebála bol ten, že Derek bol môj bratranec a tento dom patril jemu. To znamenalo, že nech je tento muž ktokoľvek, Derek o ňom vie. Cez jeho gorily pred bránou, by sa sem nikto nedostal, a to znamenalo, že tento cudzinec určite nie je cudzincom aj pre Dereka. Stačil by jeden môj výkrik a niekto by sem určite prišiel.

Muž predo mnou zastal a jeden kútik sa mu pobavene zdvihol dohora. „Si dobrá klamárka," povedal napokon uznanlivo a odtiahol sa odo mňa. Moje pľúca sa konečne nadýchli, bola som vďačná za prísun vzduchu, ktorý nebol nasiaknutý parfumom muža. „Ale nie dosť dobrá." Zakončil s víťazstvom v očiach.

Chcela som namietať. Nemohla som dovoliť, aby túto bitku vyhral niekto ako on. A už vôbec som nechcela, aby si myslel, že má pravdu. No kuchyňu predral ostrý hlas, ktorý mi znemožnil, akékoľvek ďalšie protesty.

„Alejandra!" Derekova postava sa objavila v mojom zornom poli a jeho nahnevaná tvár niesla jasný odkaz. „Ihneď sa vráť do svojej izby." Prikázal mi.

Nenamietala som. Jasné, modlitba za zázrak nikdy nezaškodí, ale momentálne bol Derek jediný, kto mi mohol pomôcť a v tejto situácii bolo lepšie neprovokovať. Každý mal len jeden pohár trpezlivosti, ten Derekov začal poriadne pretekať. 

Obišla som rozbité sklo aj tú smutnú katastrofu na podlahe, no než som odišla, som sa ešte raz s úškrnom otočila na muža. „Držím palce s vypraním tej otrasnej košele. Skús pritom popremýšľať nad svojou čarovnou povahou, možno prídeš na niečo užitočné." A žmurkla som na neho pravým okom.  

V skutočnosti by mi mal byť vďačný. Tá košeľa nestála za veľa ani pred tou černicovou ozdobou.