Alejandra

24. kapitola

Keď som sa konečne vrátila do sídla, bola už tma. Deň s Trishou bol vyčerpávajúci, no príjemný. Nevyzvedala, čo ma skutočne prekvapilo. Avšak neverila som jej čistým úmyslom. Prečo by sa chcela priateliť s niekým, koho neznáša jej najlepšia kamarátka? Celá tá situácia mi prišla divná a netušila som, ako do tohto celého zapadá Vanessa.

„Naozaj vám ďakujem!" Uľahčene som si vydýchla, keď mi ochrankári otvorili hlavné dvere. Dom zíval zvyčajnou prázdnotou. Mramor odrážal svetlo z lustra. Po celom dni mi toto ticho prišlo ako balzam na dušu. Ihneď som z nôh skopla topánky a vybrala sa do svojej izby.

„Bavila si sa?" Mathiasov hlas sa rozliehal chodbou ako hrom. Prekvapilo ma, že je o taktom čase ešte stále hore, nepochybne si nechcel nechať ujsť okamih, keď sa vrátim do svojej klietky.

„O našom programe si bol informovaný pravidelne, tak prečo sa pýtaš?" Síce som znela nahnevane, nemala som náladu na hádky, bola som unavená a potrebovala som posteľ.

Nerozumela som mu, pýtal sa otázky, na ktoré sám poznal odpovede. Ochrankári nás celý čas nespustili z očí, boli diskrétni a ich prítomnosť sme s Trishou ani nevnímali. No sem-tam som si všimla, že niekomu horlivo píšu správy.

„Alejandra," povedal pobavene, „nepýtal som sa na to, čo ste robili, pýtal som sa, či si sa zabavila."

Zamračila som sa, prečo by ho zaujímalo, ako sa cítim? „Áno," odpovedala som úprimne. V mysli sa mi premietol celý deň. Horúce ulice. Kvalitné butiky. Pouličný hudobníci. Chutné jedlo v reštauráciách. A drinky, ktoré sme si dopriali po náročnom dni. „Myslím, že som sa opäť zamilovala do Španielska."

„Táto krajina má vždy čím prekvapiť," potvrdil. Ani som si nevšimla, že sa ku mne priblížil, taktiež mieril do svojej izby. Bol v teplákoch a obyčajnom tričku s krátkym rukávom. Naozaj vyzeral, že čakal iba na to, kým sa vrátim, aby si mohol ísť ľahnúť aj on.

„O tom nepochybujem," pritakala som, „Trisha ma vzala na skvelé miesta. Nabudúce ma chce vziať do nejakých nočných klubov."

Na môj neskrývaný úžas, sa Mathias rozosmial. „Vážne si Trisha myslí, že vás pustím do klubov?"

Zarazene som sa na neho pozrela, hruď sa mu ešte stále otriasala smiechom. Okolo očí sa mu vytvorili jemné vejáriky vrások. Mathias bol uvoľnený, v bielom tričku v kontraste s jemne opálenou pokožkou, vyzeral takmer chlapčensky. „Ale veď si povedal, že..."

„Ja viem, čo som povedal, bábika," prehovoril pomaly, jeho smiech sa už stratil, no tón mal stále hravý, „máš svoju slobodu, ale poznám Trishu, presne viem, aké podniky vyhľadáva."

„Stále nerozumiem, aký máš problém," priznala som, „Trisha mi povedala, že VIP sekcie má každý klub, kam ma chce vziať." Doma v New Yorku, som do klubov nechodila. No moje priezvisko patrilo na VIP zoznam každej významnej párty, večierka alebo inej spoločenskej akcie.

Mathias len pobavene pokrútil hlavou. „Vyjadril som sa jasne, Alejandra. Žiadne kluby."

Naprázdno som otvorila ústa. Na čo sa to Mathias hral? Ešte pred chvíľou sa ma pýtal na môj deň a teraz mi rozkazuje. „Nehovor mi, čo mám robiť," vyštekla som ostro. Najradšej by som ho začala trieskať hlava-nehlava mojimi nákupnými taškami. „Prečo ti tak vadí, že by som šla na párty? Alebo si len myslíš, že sa o seba neviem postarať?"

„Nejde o to, že by si sa o seba nevedela postarať, Alejandra," začal opatrne, „viem, do akých klubov chodila Trisha s Vanessou, nie som ochotný riskovať, že by sa ti niečo stalo."

Prešlo pár sekúnd, kým som zareagovala. „Môžu ísť s nami ochrankári," nemienila som sa vzdať. Mathias stále kráčal ďalej a mne do nôh udierali tašky. Nevedela som sa dočkať momentu, kedy ich vložím do skrine a vyberiem, až keď budem odlietať do Ameriky. V podstate mi nezáležalo na tom, či niekedy do klubu s Trishou pôjdem alebo nie. Mathiasovi vadilo niečo neustále, no tentoraz by som rada vedela skutočný dôvod jeho zbrklosti.

Mathias prudko zastal, takmer som do jeho vrazila. Netrpezlivo sa ku mne otočil, „Alejandra," oslovil ma, „neskúšaj moju trpezlivosť, nie si taká hlúpa, aby si si nedomyslela, prečo nie sú španielske kluby najlepšie miesto na strávenie voľného večera."

Nerada som to priznávala, ale mal pravdu. Potichu som kráčala za ním, stratená v myšlienkach. Únava ma celkom premáhala. Zajtra sa skúsim ozvať Trishy a navrhnúť jej alternatívny program.

„Alejandra," pri počutí môjho mena som zdvihla hlavu, Mathiasov výraz bol pobavený, „tvoja izba je tamto." Prstom ukázal na biele drevené dvere pár metrov za nami. „Ale ak sa ku mne plánuješ pridať v posteli, nenamietam."

Netušila som, či žartuje alebo je to len ďalšia z jeho hier. Najskôr som sa zamračila, nahnevaná sama na seba, pretože som si ani nevšimla, keď sme prešli okolo mojej izby. „Nie, vďaka." Odmietla som s úsmevom, pevne rozhodnutá nenechať si pokaziť dobrú náladu. No do mysle sa mi aj napriek tomu vkradla myšlienka. Predstava, aké by to asi bolo ležať s ním v jednej posteli. Do líc mi vstúpila červeň, Mathias poľahky uhádol načo myslím.

„Dobrú noc, Alejandra." Poprial mi Mathias a vtisol mi bozk na rozpálené líce. Toto gesto ma zmiatlo natoľko, že som na chodbe zostala stáť ešte dlho po tom, ako sa Mathiasove dvere na spálni zavreli.