Alejandra

36. kapitola

„Čo to robíš?" Opýtal sa ma nechápavý Mathias. Stál uprostred izby s uterákom omotaným okolo pása. Dúfala som, že tá sprcha mu bude trvať dlhšie, kým by sa vrátil, tvárila by som sa, že spím a nemusela by som mu čeliť. Cítila som príšernú únavu a hlodalo ma Mathiasove tajomstvo. Bola som si na sto percent istá, že nejaké má a Derek je v tom celom zapletený tiež.

„Ustielam si," poukázala som na očividný fakt a vankúš hodila na sedačku, „viem, že ty by si na gauči nespal, tak som si ho vzala ja."

„Alejandra, tá posteľ je dosť veľká na to, aby sa tam zmestili piati ľudia, nevymýšľaj." Tón jeho hlasu prezrádzal netrpezlivosť, avšak dnešok nebol dňom, kedy by si Mathias presadil svoje.

„Je mi jedno, aká veľká je tá posteľ," hoci bola naozaj veľká, „nebudem s tebou spať v jednej posteli."

„Už sme v jednej posteli spali," pripomenul mi, možno, aby si zo mňa uťahoval, „alebo sa bojíš?"

„Nie," zaklamala som, kým som prenášala ďalší vankúš. Moja posteľ bola už hotová. Nebude to práve najpohodlnejší spánok, ale všetko je lepšie než cítiť...

„Toto je smiešne, Alejandra," pokrútil hlavou, vyhýbala som sa pohľadu naňho. Naozaj, naozaj, naozaj, som nechcela vidieť jeho hruď ani ten uterák, ktorý ledva držal na jeho bedrách. Rýchlo som odvrátila hlavu, nech si nevšimne moje rozpálené líca. Obzerala som si svoju posteľ.

„Smiešne je jedine to, že si nástojil na jednej izbe. Celému dohadovaniu sme sa mohli vyhnúť."

„Možno," pripustil príliš rýchlo, „ale nebudem riskovať, že sa vyberieš na nejaké nočné potulky, ktoré by si z nudy vymyslela moja krstná dcéra."

„Aha," hlesla som, no hneď som to oľutovala. Jeho slová vo mne zabili aj tú nádej, o ktorej som ani nevedela, že existuje. Dúfala som, že Mathias horí rovnako ako ja, no on na mňa iba dával pozor ako na decko, ktoré môže ujsť. „Toho sa báť nemusíš," prehltla som žlč, „postaral si sa o to, aby som nemala, kam ísť."

„Ja tu nie som ten zlý," zavrčal, všetka trpezlivosť sa mu minula, „mala by si mi byť vďačná."

„Vďačná?" Opýtala som sa o dve oktávy vyšším hlasom a ihneď sa k nemu otočila. „Za čo presne by som ti mala byť vďačná? Za to, že si ma uniesol alebo za to, že si ma odrhol od jedinej rodiny, ktorú tu mám? Nie som tvoja bábka," upozornila som ho jedovato, „a už ma nebaví, ako si namýšľaš, že si so mnou môžeš robiť, čo sa ti zachce!"

„Možno je načase, aby si si priznala pravdu, Alejandra," ani som si nevšimla, že sa ku mne priblížil, „realita je taká, že pri mne ti je lepšie než by ti bolo pri tvojom bratrančekovi. U mňa si voľná, nič ti nehrozí. A povedzme si úprimne, moja sestra by ti tam zo života spravila peklo."

Pokrútila som hlavou a ruky si založila na hrudi. „Vanessa je pes, ktorý šteká, ale nehryzie. Hráš sa na samaritána, ale viem, že vnútri teba je niečo zhnité, skazené. Preto robíš toto všetko, ale poviem ti jedno, prerátal si sa, pretože mňa nedostaneš." Moje vlastné slová ma boleli, zapálili mi jazyk. Nemala som v úmysle byť taká krutá, ale nemohla som si dovoliť ďalšiu slabosť, ďalšie zlyhanie. Nie pri mužovi, ktorý ma posúva ako šachovú figúrku, len preto, lebo si myslí, že môže. Len ďalší muž, ktorý si myslí, že vládne svetu.

„Zhnité?" Oči mu potemneli, ani sa nepohol, rovnako ako lev, ktorý vždy zastane, úplne znehybnie, predtým než sa rozbehne po svojej koristi.

V ústach mi vrelo ospravedlnenie, no strach ma obral o schopnosť rozprávať. Srdce mi bilo až v ušiach a jediné, čo som počula bola moja vlastné krv. „Ja..." pokúsila som sa.

„Skazené?" Pokračoval, akoby nepočul môj zachrípnutý hlas, ba až šepotom. „Toto si skutočne myslíš?" Skúšal ma. Čakal ma moju chybu. Chcela som aspoň cúvnuť, hocičo by bolo lepšie než tu stáť ako socha! „Zabúdaš pritom na jednu vec, bábika," jazykom si prešiel po perách, veľmi pomaly, „aj napriek tomu si stále tu," priblížil sa, až príliš, nosom mi prešiel po krku, „obidvaja vieme, že ak by si pri mne byť nechcela, už dávno by si ušla, už dávno by si ma zastavila," vlhkými perami ma pobozkal na krk, automaticky som mu krk nastavila, aby mal lepší prístup, „vieš, čo to znamená, Bábika?" Bola to rečnícka otázka, no chcela som mu odpovedať nie, namiesto toho z mojich pier vyšiel iba vzdych. Prečo moje telo odrazu neposlúchalo môj mozog? „Znamená to, že si rovnako skazená, rovnako zhnitá ako ja. A znamená to, že ma nezastavíš ani teraz."

A mal pravdu.

Možno som predsa len bola iba bábka.