Alejandra

28. kapitola

Mathiasova obývačka nebola to správne miesto na strávenie piatkového večera. Vlastne to nebolo správne miesto na nič. Ale odmietala som byť v tomto dome väzňom. Mathiasovi som sa vyhýbala celý deň. Robila som všetko preto, aby som zastavila svoje dotieravé myšlienky na moje včerajšie chovanie. Chcela som to zvaliť na alkohol, ale bolo by to iba ďalšie klamstvo. No bol to iba bozk. Len bozk. Mathias určite bozkáva každú druhú. Nič to neznamenalo. Ku koncu dňa som aj tak pochopila, že nemôžem utekať večne. Nemám dôvod na utekanie, nič zlé sa nestalo. Nič som nespravila. Teda aspoň to mi tvrdila moja sestra. A mala pravdu. Nemala som veľa chutí vrátiť sa domov, ale vonku bola zima, a tak som nemala veľmi na výber.

Nos mi pošteklila vôňa dobrého jedla. Najskôr som nevedela definovať, čo to je, ale keď Mathias prišiel do obývačky a v ruke držal veľkú škatuľu pizze a fľašu vína, mojim telom prešli zimomriavky.

„Objednal som jedlo," povedal ležérne, akoby to robil každý deň. Pomaly prešiel až ku malému stolíku, kde všetko opatrne položil. Potlačila som potrebu pomôcť mu. Potom sa otočil a z malej skrinky vybral poháre.

V krku mi uviazlo niečo veľké. Nechápala som o čo mu ide. V tichosti som ho sledovala, no keď sa posadil na sedačku, posunula som sa od neho ďalej. Nechcela som pri ňom byť. Neznášala som ho.

Mathias do pohárov nalial trochu vína. „Dúfam, že si hladná," prehovoril a podal mi pohár. Ani som sa nepohla. O čo mu šlo? Chcel dokončiť, čo včera začal.

„Nechcem," odmietla som rázne.

„Nemám taký pocit, že máš na výber, bábika," posmieval sa mi Mathias. Sedel na rovnakej sedačke ako ja, v bielom tričku s véčkovým výstrihom. Pred očami sa mi mihla včerajšia spomienka na jeho nahú hruď a v ústach mi vyschlo. Snažila som sa presmerovať myšlienky na film v telke, ale moje rozpálené líca mi pripomínali...všetko ostatné.

„Tak potom sa najem v mojej izbe," navrhla som rázne, hneď ako som našla svoj stratený hlas.

„Naješ sa tu," prikázal mi hlasom, ktorý nenechával priestor na argumenty. Pohár pre mňa položil na stôl, z toho svojho si odchlipol. „Čo to pozeráš?" Opýtal sa, len tak mimochodom.

„Nerozkazuj mi," pohrozila som mu. Bola som rada, že naša vzájomná nenávisť späť. Všetko bolo tak ako predtým. Ako pred včerajškom. Aspoň som si mohla nahovárať, že to nič neznamenalo. Chcela som sa s ním hádať, lebo cítiť nenávisť bolo ľahké. Príliš ľahké.

„Nesprávaj sa ako rozmaznaná princezná," vrátil mi, no jeho slová ma neurazili.

„Ak je tu niekto rozmaznaný tak si to jedine ty!" Obvinila som ho nahnevane. „To, že ťa každý poslúcha ti tak trochu stúplo ho hlavy, všakže? Alebo sa iba snažíš hrať na hrdinu?"

Mathias ma prepáli nahnevanými očami. Vyprovokovala som ho a začínala som to poriadne ľutovať. „Ja nie som žiadny hrdina," precedil chladne, „takže buď veľmi opatrná s výberom slov, Alejandra." A mal pravdu. Mathias nebol žiadny hrdina. Bol to len muž, ktorý si myslí, že vládne svetu.

„Tak sa prestaň starať do toho čo robím," povedala som takmer porazenecky. Ruky som si strčila hlbšie do vreciek mikiny a nohy pritiahla bližšie k telu. Mathiasove slová niesli hrozbu, ktorú som vycítila. Môj inštinkt blikal červenou, upozorňoval ma na nebezpečenstvo, ktoré sedelo s tvárou anjela vedľa mňa.

„Či tomu veríš alebo nie, sľúbil som, že sa o teba postarám, Alejandra, týmto ten sľub plním."

Nasucho som prehltla. Chcela som sa hnevať, naozaj hnevať, ale v skutočnosti to bola práve ľútosť, ktorá ma premohla. „Takže kvôli tomuto to robíš? Kvôli sľubu?" Aj môj hlas prezradil moju dotknutosť. Neviem, prečo som si myslela, že by sa o mňa mohol Mathias zaujímať iným spôsobom.

Mathias sa na mňa vážne zahľadel a uplynuli celé sekundy, kým mi odpovedal. „Robím to, lebo chcem."

Nemohla som si pomôcť a úsmev ma prezradil. „Takže to nerobíš kvôli tomu, že ti to prikázal Derek?"

Pri zmienke môjho bratranca sa Mathias napol, no trvalo to len sekundu. Opäť sa natiahol po môj pohár vína, tentoraz som ho prijala. „Nie," pokrútil hlavou a opäť ochutnal z vína. „Zaslúžiš si niečo lepšie než by ti mohol dať ten idiot."

Vyjadrenie o mojom bratrancovi som nechala plávať. Nemalo význam hádať sa, pretože by to nič nevyriešilo. Netušila som nič o ich spore, ale ich nenávisť muselo zapríčiniť niečo vážne. Otázkou bolo čo. Možno keby som na to prišla, vedela by som, čo mi na celej tejto situácii nesedí.