Alejandra

19. kapitola

Mathias

„Frederick, vitaj," potriasol som si rukou s doktorom. V ruke držal malý kufrík, koža bola na niektorých miestach popraskaná a vyzeral na prasknutie. Sťažka som si vzdychol. Veľmi dobre som vedel, čo mám pred sebou. Ľutoval som Fredericka, pretože ešte netušil, do čoho sa púšťa. Bol to už zrelý päťdesiatnik, ale jeho práca pre našu rodinu bola neoceniteľná.

„Kde je naša pacientka?" Spýtal sa s úsmevom, okolo tváre sa mu vytvorili vejáriky vrások. V posledných rokoch dosť zošedivel, potom ako ho opustila žena. Mal som miernu nádej, že Alejandra nebude tak vyvádzať, pretože Frederick nepôsobil ako typický lekár v bielom a stetoskopom okolo krku. Obliekal sa ležérne a aj napriek tomu, aký profesionál bol, správal sa vždy priateľsky a s úctou.

„V mojej izbe," odpovedal som stroho. Frederick bez slova vykročil. Presne vedel, kam má ísť, čo prácu uľahčovalo nám obom.

Alejandra nervózne pochodovala po celej izbe a hrýzla si nechty. Pripomenul som si, že doktor sa má pre istotu pozrieť aj na škrabanec na Alejandrinom predlaktí. Nebolo to nič vážne, ale nechcel som riskovať infekciu.

Derekova sesternica vyzerala tak, že si ani nevšimla náš príchod. Premenila sa na klbko nervov. Čudoval som sa, že ešte stojí na nohách.

Doktor sem prišiel naozaj rýchlo, medzitým odišla aj Martha, takže Alejandrino zrútenie bude mať o jedného svedka menej, hoci by možno bolo lepšie keby ju upokojila gazdiná. Rozumeli si, Alejandra sa v jej spoločnosti nachádzala často, ale aj tak som to kontroloval. Marthu som vystríhal, ale nemohol som dovoliť, aby omylom niečo nevytárala. Marthe som bezpodmienečne veril, no chcela ma chrániť, čo prinášalo niekedy viac škody ako úžitku. Veľmi dobre som vedel aj to, že si Alejandru preveruje. Pomaly a postupne. Aj dnes. Zisťovala, či jej môže veriť, pretože patrila ku Derekovi a Martha sa stále nevyrovnala s tým, že si Vanessu Derek vzal. Preto som si pozorne vypočul celý ich rozhovor. Niežeby mi Martha aj tak nepovedala, čo by som chcel vedieť, no moja gazdiná svoju vernosť nezrádzala, ak by sa rozhodla, že niektorá informácia mi nepatrí, lebo týka výlučne Alejandry, neprezradila by mi to.

Neviem, ako sa to Frederickovi podarilo, ale Alejandra sedela na diváne. Vystretá ako struna, sťažka dýchala. Stál som od nich pár metrov, nechal som doktora pracovať. Kládol Alejandre rôzne otázky len, aby ju priviedol na iné myšlienky, kým jej strihal krvavý obväz.

Alejandra mu otupene odpovedala. Bola bledá a všetku svoju energiu vynakladala na to, aby jej nebolo zle. Keby bola sama, už dávno sa tomu poddá, no pred doktorom chcela byť silná. A darilo sa jej to. Vyhýbala sa pohľadu na ruku a všetko, čo jej zafarbila krv. Ružové tepláky zdobili červené kvety, na všetkých miestach, ktorých sa dotkla.

Doktor sa momentálne hral na hlupáka, no čoskoro bude musieť povedať pravdu. Cez telefón som ho stihol upozorniť, aby priniesol aj niečo na upokojenie. Alejandra možno teraz vyzerala ako krotký baránok, ale v sekunde sa podarí na zúrivé tornádo.

Obväz bol už dole a doktor sa na mňa rýchlo pozrel. Obidvaja sme vedeli, že ranu treba zašiť znova. Frederick ma už zachránil veľakrát, neraz zo mňa vyťahoval guľku, preto som nemusel byť lekár, aby som vedel, že Alejandrina dlaň potrebuje zašiť.

„Obávam sa, že táto nepekná rana sa bez šitia nezaobíde," doktor mal naozaj jemný hlas, akoby sa prihováral dieťaťu. No bol som si istý, že ani dieťa by nevyvádzalo tak ako Alejandra.

Pri slove šitia Alejandra vyskočila ako keby ju niečo koplo, takmer pri tom zvalila úbohého Fredericka. A vystrčila na mňa prst. „Sľúbil si, že to bude len obyčajné vyšetrenie!"

„Nie," odmietol som rázne, celý tento proces som chcel mať, čo najrýchlejšie za sebou, „povedal som ti, že tvoja rana sa možno zaobíde bez šitia."

Alejandra neveriacky začala krútiť hlavou a začala predo mnou ustupovať. Takmer pri tom spadla, no aj tak pokračovala ďalej sledujúc raz doktora raz mňa. Ruku si chovávala za chrbtom ako obľúbenú hračku, s ktorou sa nechce podeliť. Zastavila ju až stena, takže keď zistila, že je v pasci, schytila prvé čo mala po ruke a začala po nás hádzať veci. „Nepribližujte sa ku mne!" Kričala a po tvári jej tiekli slzy. Hádzala po nás vankúše, ľavačkou nás vôbec nevedela trafiť. Raz zasiahla doktora, ale mal som taký pocit, že každá jej rana je mierená na mňa.

Kašlal som na to, či ma niečím trafí a šiel k nej. Zastal som tesne pred ňou. Ešte žiadna ženská v mojom dome nerobila takýto bordel, dokonca ani Vanessa.

„Alejandra," oslovil som ju pokojne, tlačila sa na stenu, akoby sa cez ňu chcela dostať na druhú stranu, „nebudeš to ani cítiť. Sľubujem, že nepocítiš žiadnu bolesť."

To dievča sa na mňa pozrelo očami plnými nádeje a sĺz. Opatrne som k nej natiahol ruku, hoci som vedel, že sa odo mňa neodtiahne. No pre istotu som na ňu nechcel tlačiť, všimol som si ako reagovala, keď som bol pri nej. Alejandra bola možno ostrá ako diamant, ale bol to môj diamant. Opatrne som ju chytil za ruku. Jej prsty boli ľadové, takmer akoby som sa dotýkal sochy.

Alejandra sa celá triasla, ale prikývla. Doktor ani nečakal na môj rozkaz. Pristúpil k nám a Alejandre jemne vytiahol ruku spoza chrbta. Prešiel jej vatovým tampónom po mieste, kde mala najvýraznejšie žily. Potom jej niečo pichol. Alejandre stále po lícach stekali slzy, pevne sa držala mojej ruky. Dovolila nech ju posadím na posteľ. Konečne vyzerala pokojne, dych mala pravidelný. Stále mi hľadela no očí, asi len preto, aby sa vyhla zbadaniu ihly. Doktorova práca bola rýchla a precízna. Napočudovanie sa s nami Alejandra rozprávala, jej vety boli strohé, slová tiché. Frederick s ňou vtipkoval, kým mu opisovala ako podvádzala pri teste z matematiky.

A ja som ju celý čas počúval, kým moje prsty prechádzali po jej zápästí či kolene, bez toho, aby som si uvedomil, ako veľmi sa desím toho, že by mi nedovolila dotknúť sa jej.