Alejandra

14. kapitola

Po niekoľko hodinovom plači som sa konečne pozbierala. Oči som mala opuchnuté a červené, no studená voda mi pomohla zmierniť tento nepríjemný vzhľad. Potom som na pár hodín, úplne vyčerpaná, zaspala.

Celý nasledujúci deň som sa venovala obvyklým nudným činnostiam. Čítala som, volala so sestrou, pila veľa kávy a počúvala hudbu. Televíziu som mala aj v izbe, no nechcela som ju zapínať. Nemala som chuť ani na seriály či filmy. No akokoľvek som sa snažila, nevedela som sa zbaviť myšlienok na Derekove slová. Niečo mi navrávalo, že všetko to boli iba lži. Taktiež som nerozumela Derekovej a Mathiasovej nenávisti. Nemali by spolu vychádzať? Sú to predsa švagrovia. Táto rodina bola divná. Taktiež som mala strach z toho, ako si Mathias užíval celú túto situáciu. Najskôr som si myslela, že sa snaží Derekovi pomôcť, a preto som tu, ale zdanie niekedy klame.

Práve som chcela odložiť prázdnu šálku, keď som vykríkla. Šálku som od preľaknutia pustila na zem. Keď som pochopila, že tieň je len ochrankár, zahanbila som sa.

„Mrzí ma to," vykoktal mladý narušiteľ. Bol to presne ten istý chalan, ktorý sa mi snažil zabrániť v odchode. Dnes mal na sebe tmavomodrý oblek a čiernu kravatu. To nebola zlá kombinácia.

„To nič," mávla som rukou, „je to moja chyba."

Chlapec prišiel až ku mne, aby na vlastné oči skontroloval škody. Musela som uznať, že bol dosť vysoký, čo som si naposledy nevšimla. No nepôsobil ako muž. Pripomínal mi vydeseného stredoškoláka. Ako bolo vôbec možné, že už pracoval?

„Som Alejandra," natiahla som k nemu ruku, možno bude dobré mať v dome spojenca. A to najmä teraz, keď sa na Dereka nemôžem spoľahnúť. „Prepáč za ten incident, zvyčajne sa tak nesprávam."

Chalan na mňa upieral svoje veľké oči, zvažujúc čo robiť. Predsa len, bola som hosťom jeho šéfa. Mal by mať ku mne rešpekt. Po chvíli mi potriasol rukou, pričom sa žiarivo usmieval. „Diego Aranda, k vašim službám slečna."

„Tykaj mi," zahriakla som so smiechom. Diegov úsmev bol naozaj úprimný, a aj napriek tomu, že bolo uprostred noci, jeho úsmev bol naozajstným slnkom. „Nedal by si si šálku teplého mlieka?" Opýtala som sa. „Nemôžem spať," vysvetlila som mu. Vlastne som už jednu vypila, práve tú, ktorú som aj nechtiac rozbila.

„No ja neviem, či..." Diego spravil neurčitú grimasu.

Chápala som, že bol v práci, ale rozhodla som sa trvať na svojom. „Bude to len chvíľa," presviedčala som ho.

„Tak dobre," vzdychol si napokon. Na nič som nečakala a pustila sa do zohrievania mlieka. Diego zatiaľ pozbieral črepiny z dlážky a položil ich na linku. Mala som z neho taký pocit, že sa tu bál čohokoľvek dotknúť. Pariace sa šálky som položila na kuchynský ostrovček a pokynula mu nech si sadne.

„Pracuješ tu už dlho?" Začala som základnými otázkami. Tento mladý ochrankár vyzeral, že akonáhle cítil nejaké skrytý zámer, zutekal.

Krátko pokrútil hlavou. „Stále sa len zaúčam, ale môj otec pracuje pre pána Rossalesa už dlhé roky."

„Aha," usmiala som sa. Takže Diego možno predsa len niečo vedel. Bol síce mladý a zdá sa, že aj naivný, ale nie idiot. Problémom bolo, že som netušila na čo sa mám pýtať. Mathias aj Derek boli iba podnikatelia ako môj papa. „Baví ťa pracovať pre Mathiasa?"

„Máte tu nejakú párty, o ktorej neviem?" Pri hrobom hlase nechceného votrelca sme sa obaja strhli. Na mramorový ostrovček som vyliala trochu mlieka, zatiaľ čo Diego pohotovo zoskočil zo stoličky a ako správny vojak, čakal na rozkazy. „Porozprávame sa ráno Diergo." Prehovoril Mathias a Diego sa rýchlo spratal z kuchyne.